pondelok 29. októbra 2018

Minulosť a tak


Dlho som nepísala, viem. Bola som príliš lenivá na to aby som spravila zopár klikov a predĺžila platnosť domény. Nakoniec, ako môžete vidieť, som sa na to zmohla. Potom ale prišiel problém číslo dva. Nedokázala som zložiť ani jednu súvislú vetu. Autorská kríza či také niečo. Nechcem sa vyhovárať ale asi to bude tým štvrtým ročníkom. Posledným.
Spätne som sa nad tým celým zamýšľala. Len nedávno som mala pätnásť a s očakávaním i strachom som vstúpila na pôdu internátu a novej školy. Neznáme mesto, ľudia. Teraz sú Košice akousi mojou súčasťou. Nechcem tam zostať bývať ale občasné návštevy rada absolvujem.
Všetko čo sa v mojom živote odohralo ma ovplyvňuje. Jasné, nie je to žiadny nový objav. Len tým chcem, ako hovorí jeden môj učiteľ, premostiť. Na minulosť a postoj k nej.
My ľudia sa zvykneme minulosti zbavovať. Skončí jedna etapa v našom živote a šup, zavrieme veci, fotky a všetko čo nás s tým spája do krabice. Dokonca aj spomienky, myslím tie v našej hlave. Niekedy je to tak lepšie, jednoduchšie. Ja si ale myslím, že nejde o to zabudnúť. Treba sa s tým vyrovnať. Prijať všetko čo sa stalo. Nechcem nikoho poučovať ani sa hrať na múdru. Len mi je niekedy smutno. Z toho ako sa k tomu všetkému staviame. Jedného dňa sa totiž pozrieme dozadu. Chtiac či nechtiac. Postačí vôňa, slovo alebo len nepatrný zvuk a my sa ocitneme niekde kde sme nechceli. Pri spomienke, ktorá už mala byť dávno zabudnutá. Vtedy príde zlom. Zabolí to, zamrzí. Namiesto jemného úsmevu a vďačnosti. No a ten moment nás prinúti uvedomiť si, že nebolo potrebné všetko vymazať ale jednoducho sa s tým už na začiatku vnútorne vyrovnať. Aj za cenu toho, že na to treba viac času a úsilia.

Kuk

utorok 10. júla 2018

Letná zmena


Leto je fajn ale ja som prišla na to, že mám radšej iné ročné obdobia. Nesúvisí to s teplotou.
Na to minuloročné som sa veľmi tešila. Mala som kopec očakávaní a myslela som si, že bude najlepšie v mojom živote. Hups. Opak bol pravdou. Tento rok som si preto povedala, že sa nebudem tešiť. A na moje veľké prekvapenie to vychádza zas úplne opačne. Fakt sa z toho črtá celkom fajn obdobie. Stále však k nemu cítim mierny odpor.
Je to mojou zmenou? Možno. Od minulého roka je zo mňa iná Ria. Veľmi silno to pociťujem nie iba ja ale aj moji kamaráti. Dlho som sa kvôli tomu trápila. Aj mám ešte občas také chvíľky kedy šťastný človek vyzerá diametrálne odlišne ako ja v tej chvíli. Nevadí. Raz to bude fajn.
Nejako som sa tou zmenou nezaoberala až do minulého týždňa. Bolo mi povedané, že o pár rokov to so mnou bude na nevydržanie. Takže, nie, nebude. Som odhodlaná spraviť všetko len aby to tak nebolo.
Mnoho vecí nás dokáže zmeniť. Niekoho obrovské šťastie, iného veľké zmeny a ďalšieho sklamanie či smútok. Je na nás ako veci príjmeme. Tak som sa to snažila prijať. Aby som sa nezmenila. Čo? No predsa tú veľkú vec v mojom živote. Darilo sa mi. A potom? Ajajaj. Bol zo mňa razom iný človek.
Viete, ono je to v poriadku. Možno už nikdy nebudem navonok pôsobiť tak láskavo a srdečne ale skôr odvážne a sebaisto. No niekde, v tom tajnom kútiku mojej duše, kde vidia len tí povolaní, stále spinká stará Ria. Je to vlastne fajn.
Nebojme sa našich zmien. Vždy sa dejú pre niečo. Život nás formuje tak sa nechajme. Tí praví to príjmu s láskou a porozumením, pomôžu nám nezablúdiť a udržať sa na tej správnej ceste. Raz to pochopí každý z nás.
Teším sa na všetko čo sa ešte stane. Prajem si, a zároveň každému z Vás, aby sme toto leto strávili s ľuďmi ktorých máme radi. Oslavujme výnimočné dní. Robme šialenosti, buďme odvážni. Nezabudnime však stáť na blízku našim kamarátom. Viem, možno bude toto leto pre Teba také ako to minulé pre mňa. Neprajem Ti to ale ak náhodou mám tu jednu myšlienku, ktorú som si zapísala pred pár dňami. Možno nebude úplne súvisieť s Tvojou situáciou ale nevadí:
...a v tom momente som si uvedomila, že je to presne o tom. O ľuďoch ktorý sedia na brehu jazera a o tých, ktorý sú ďaleko ďaleko od neho, aj keď vedia, že niekde tam to jazero je. Oni si ale radšej vybrali byť vo svojej ulite, kde sú ich pocity ukryté hlboko pod obalom a všetko je jednoduchšie ako by bolo sedieť o trištvrte na dve ráno pri brehu tak nádherného jazera, (zatiaľ) ukrytého pod rúškom tmavej noci.
Nuž, asi som predsa len tak trošku stále mnou.

Kuk

utorok 12. júna 2018

Na génoch nezáleží


Veci sa vraj dejú pre niečo. Všetky. Viete, asi som nikdy nechcela odhaľovať na tomto blogu moje prílišné súkromie. V poslednej dobe však cítim, že tento článok napísať musím. Možno niekomu pomôže, stane sa inšpiráciou alebo Vám len zlepší deň či vyčarí úsmev na tvári. No a mne pomôže posunúť sa ďalej.
Keď som bola ešte v brušku, mala som inú maminku a ocka ako mám teraz. Vlastne, stále mám po biologickej stránke aj tých, no po tej takej skutočne mamkovsko ockovskej mám iných. Pre poriadok, nazvime moju biomamu L. a bioocka M. Volám ich totiž menami. Stalo sa to veľmi jednoducho. Som adoptovaná. Nie, neberiem to ako niečo zlé ani smutné. Ani vy to tak neberte a hlavne ma, prosím, neľutujte. Som s tým v pohode. Samozrejme, sú aj chvíle, kedy premýšľam prečo odo mňa L a M odišli. Hneď dvakrát.
Totiž, prvýkrát ma opustili hneď po narodení. No a druhý krát tesne po tom ako som sa s nimi stihla spoznať. Mala som čerstvých 15. Bolo to v lete pred nástupom na strednú školu. Jedny z najkrajších okamihov v mojom živote. Keby sa to dalo opísať slovami, dopriala by som Vám ten pocit aspoň tak, lenže, asi to jednoducho treba zažiť. Viete, keď prvýkrát, po toľkých rokoch objímete ženu, ktorá Vás nosila pod srdcom a do poslednej sekundy verila v šťastný koniec je to jeden z najsilnejších a najemotívnejších pocitov aké kedy zažijete. Navyše, celý život sa pozeráte na to, ako sa Vaši kamaráti podobajú na ich rodičov. Nevravím, na moju maminku a ocka (adoptívnych) sa tiež podobám. Väčšina ľudí by ani nepochybovala o tom, že nie som biologicky ich. Ja sama som však aj tak stále vedela, že tam niekde vonku sú ľudia, ktorým som možno "akoby z oka vypadla". A že som aj vypadla! Ako bábätko som bola celý M. No a moje oči, tie mám krásne po L.
Ako sme sa tak spoznávali stretávali, zistila som o sebe, že mám súrodencov. Dve vlastné sestry, dvojičky. Vždy som túžila po staršom bratovi a verte mi alebo nie, aj toho mám. Hneď dvakrát, no spolu aj s ešte jednou sestrou máme spoločného len ocka. V prvom rade som sa však zamerala na dvojičky. Každé stretnutie som s tým M a L pílila uši. Asi aj preto sa naše stretká skončili. Po cca pol roku sa mi totiž prestali ozývať. Zo začiatku som sa kvôli tomu veľmi trápila. Postupom času a môjho dozrievania som pochopila, že sa zreme jednoducho zľakli. Moji súrodenci o mne doteraz nevedia. Ani moja maličká neter, ktorá sa medzičasom narodila. Niekedy sa ráno budím s pocitom toho správneho dňa na ozvanie sa sestrám. Nie je to vôbec jednoduché, povedať niekomu doposiaľ v podstate neznámemu, že sme súrodenci. Preto väčšinou zlyhám. V mojom vnútri sa bijú dve Riušky. Jedna je tá, ktorá by bola ochotná ísť, zaklopať na dvere a všetko dať na pravú mieru. Tá druhá sa však bojí, že rozbije rodinu, ktorá je veľmi šťastná. Ľúbim ich. Všetkých do jedného.
Aby som však nevyznela tak, že si nevážim mamku a ocka, ktorí ma vychovali a celú moju rodinu, nie je to tak. Viete, rodina nie je o génoch. Je to o láske, ktorú si dávate. Nie, jasné, nebolo to vždy ružové. Všetci sa občas hádame a máme zlé dni. Ale to je úplne v poriadku. Vážim si, najviac na svete mamku aj ocka. Babku aj dedka. Všetkých. Nikdy som nemala pocit, že by som nebola ich.
Je totiž rozdiel medzi mamou a mamou. Jedna je tá, ktorá ma porodila a tá druhá ku mne vstávala o štvrtej ráno, keď mi bolo zle, tešila sa nad každým mojím úspechom. Môj život bol ovplyvnený dvoma ľuďmi, ktorí sa stali skoro pred 18timi rokmi rodičmi. Vybrala som si ich svojím úsmevom a oni mi za to dali domov.
Zároveň som Vďačná aj L a M. Mohli sa totiž rozhodnúť pre tú možno jednoduchšiu cestu a dať ma proste preč. Lenže nie, oni sa rozhodli bojovať a veriť do poslednej sekundy. Do úplného konca. Nikdy by som nespoznala tento svet a jeho krásy, keby sa rozhodli inak. A možno aj preto vždy verím v šťastné konce. Pretože mám jeden obrovský príklad, kde sa tá viera naozaj vyplatila.

Kuk

nedeľa 20. mája 2018

Spomeňme si na to dobré



Som človek, ktorý žije v oblakoch. Pôvodne som chcela použiť slová ako "dreamer" alebo "snílek" ale ani jedno z nich nie je spisovné. Nie že by som na to nejako extra dbala ale predsa len keď sa zamyslím nad svojím rodným mestom a pridám k tomu odbor, ktorý študujem, patrilo by sa. Nuž ale naspäť k téme.
Tým, že skôr lietam v oblakoch akoby som kráčala nohami pevne po zemi, mám občas mylné pocity. Napríklad o dobre na tomto svete. Nie, neverím, že svet je zlý. Ale o tom Vás teraz presviedčať nebudem. V poslednej dobe som od viacerých mne blízkych ľudí, počula jeden zaujímavý poznatok. Týkal sa ľúdí a vzťahov. "Ria, každý hovorí o svojom bývalom alebo bývalej len v zlom" prípadne "Vieš, vždy, keď mi niekto hovorí o bývalom vzťahu, spomína len to zlé. Smutné, nemyslíš?" Áno, myslím! Haló, ľudia, zobuďme sa. Nie, nechcem teraz vyznieť ako nejaký životný kouch. Ale naozaj je potrebné kydať na seba a hovoriť vzájomne na toho druhého len to zlé? A teraz nemám na mysli len vzťah akože frajer a frajerka. Môže ísť o kamarátky, známych, rodinu... Skrátka o každého jedného kto z nejakého dôvodu úž nie je súčasťou našej púte na tomto svete.
My, ľudia dnešnej doby máme tendenciu zvaľovať vinu na iných a veľmi nás baví, robiť druhým zle. Možno sa mýlim ale niekedy mám naozaj taký pocit. A je mi z toho smutno. Veľmi smutno. Spomeňme si ako nám bolo vtedy dobre. Ako sa o nás dotyčná osoba starala, zobrala nás na výlet, urobila nám raňajky, objala nás... Hocičo. Neverím, že nenájdete ani jednu krásnu spomienku.
Stačí si spomenúť na to šťastie, ktoré prúdilo celým naším telom, čo prúdilo, priam žiarilo všade okolo keď sme boli spolu. Pamätáš? Cítil/a si sa vtedy úžasne. Naozaj máš ešte stále pocit, že sa musíš svojej kamoške posťažovať na to, ako rozvaril tie cestoviny na ktoré si sa tak tešila? Nemyslím si. A ak náhodou Ti ten človek skutočne len ubližoval, potom nie je ten zlý len on ale aj Ty. Vždy máme možnosť voľby. Vždy máme možnosť odchodu.
Ak sa niekto od nás rozhodne odísť, poprajme mu len to dobré. Hovorme o ňom v tom najlepšom ako dokážeme. Ak pre nič iné, tak aspoň pre to, že tu tá osoba s nami bola a zaslúži si aspoň takúto formu vďaky.
No a na záver sa chcem poďakovať za inšpiráciu na článok. Ďakujem ❤

Kuk

štvrtok 3. mája 2018

Toto chcem stihnúť do roka a do dňa




Celé naše detstvo túžime byť dospelí a keď už to má prísť, zrazu sa nám dospieť absolútne nechce. Zajtra (4.mája) to čaká aj mňa. Presne o 11:50 na obed budem dospelá. Keďže milujem narodeniny a celkovo sviatky, nie len moje ale aj mojich blízkych, mám obrovskú radosť. Najradšej by som bola s každým na kom mi záleží, bohužiaľ to však nie je možné. Rozhodla som sa však spísať si zoznam vecí, ktoré by som chcela za ten rok, čo budem mať osemnásť, stihnúť. Chcela by som navštíviť aspoň 5 krajín sveta. Cestovanie je jedna z činností, ktorou by ma bavilo sa živiť. Milujem spoznávanie nových vecí a krásu nášho sveta. Preto som sa rozhodla, že je načase konečne vycestovať.
Osamostatniť sa. Áno, tento bod je jeden z tých náročnejších, no rada by som si našla prácu a pokiaľ možno aj samostatné bývanie, prípadne s niekým.
Viac sa učiť. A tým nemyslím len veci potrebné do školy. Celkovo sa vzdelávať a nasávať nové informácie. Zodpovedať si na otázky, ktoré ma už dlhšie zaujímali.
Prečítať viac kníh a pozrieť si viac filmov. Hlavne tie knihy, ktoré v poslednom čase dosť zanedbávam.
Aktívnejšie blogovať. Tento bod som si stanovila už niekoľkokrát. Zatiaľ sa mi darí dať články približne 2 krát do mesiaca. Chcela by som však vydávať aspoň jeden článok týždenne.
Vyhrať Blogera roka. Je to síce ťažká výzva ale veď predsa nič nie je nemožné pokiaľ si za tým ideme.
Viac športovať. Myslím si, že tento bod bude asi najľahší. Nie, nie som žiadny extra športovec ale keď k cvičeniu pridám ešte pár krát do týždňa plávanie, budem nadmieru spokojná.
Prihlásiť sa na spoločenské tance. Áno, tento bod tak trošku súvisí s predošlým. Spoločenské tance sú niečo, čo ma zaujímalo odmalička no doposiaľ som hľadala skôr výhovorky ako riešenia. To sa však, pevne verím, čoskoro zmení.
Ujasniť si myšlienky. Tento bod sa týka môjho osobného života. V podstate k tomu dodám asi len to, že pevne verím v šťastné vyriešenie.
Urobiť niečo bláznivé! Mojim veľkým snom je paragliding. Na začiatok by však stačil nejaký menej adrenalínový no zato stále bláznivý zážitok.
Dostať sa na vysokú školu. V poslednej dobe mám pocit, že sa potrebujem s niekým porozprávať. Presne o tomto. Aj keď už som si vysokú školu vybrala, stále mám isté pochybnosti, či je to správna voľba.
Ochutnať veľa nových a hlavne pravých čajíkov. Možno ste si všimli a možno nie, ale som veľký milovník čajíkov a vždy sa poteším novému.
Každý deň sa na niekoho neznámeho usmiať. Veď predsa úsmev vždy zlepší niekomu deň, no nie?
Nasledovať svoje srdiečko. Áno, to robím stále. No nie vždy sa mi podarí ľuďom povedať ako veľmi mi na nich záleží.
Navštevovať svojich blízkych. Viac ako doteraz. Skrátka tráviť oveľa viac času s ľuďmi, ktorých nemôžem vidieť každý deň.
Vedieť sa o niekoho/niečo postarať. Mať skrátka zodpovednosť. Ťažko sa to vysvetľuje. Myslím si však, že to väčšina z Vás pochopí.
Veľa sa smiať. Áno, to je jedna z najlepších vecí na tomto svete. A najlepšie je, že nákaza druhých je pozitívna.
Nestratiť nikoho z mojich ľudí. Áno, možno jeden z najťažších bodov v mojom zozname no zároveň jeden z tých najpodstatnejších.

Kuk

streda 4. apríla 2018

Všetko šťastie sveta



Pri písaní tohto príspevku som sedela vo vlaku. Áno, zas. S mastnými vlasmi, absolútne nenamaľovanou tvárou a predsa som sa cítila skvelo. Skrátka a dobre, nestihla som to. Posledné dva dni som totiž skoro celé prespala. Nie že by som bola lenivá. Proste som si chcela oddýchnuť a spracovať udalosti posledných dní.
Uvedomila som si totiž, že v mojom živote sa vyskytujú tí najlepší ľudia na svete a že sme si všetci strojcami vlastného šťastia. Jasné, verím aj na to, že čo sa má stať to sa stane. Ale úprimne? Vždy si môžme vybrať kedy a z čoho budeme šťastní. Veľmi často sa v poslednej dobe stretávam s vetou typu: "Ale keď ten človek má robí šťastným..." Podľa mňa je to chyba. Nikdy Ťa nikto nemôže urobiť šťastným pretože Ty sám sa rozhodneš kedy a za akých okolností si do života to šťastie pustíš. Neviem či som to vysvetlila správne ale snáď to chápete.
A teraz by som Vám rada povedala niečo o ľuďoch v mojom živote. Už dávnejšie som si začala uvedomovať paradox - milujem ľudí ale zároveň neznášam zaľúdnené miesta. Divné? Hneď to vysvetlím. Na ľuďoch ma fascinuje ich rozmanitosť. Občas sa len tak pozriem na neznámeho či neznámu a analyzujem čo je asi zač. Prípadne rada pozorujem ľudí v rôznych situáciách. A je vtedy jedno či je to niekto mne blízky alebo úplne neznáma osôbka. Ako som už v minulom článku spomínala, najradšej by som si vypočula príbeh každého z Vás. Je tu však aj druhá strana, kedy sa necítim komfortne. Ak sa ocitnem v dave ľudí, potrebujem pri sebe niekoho komu verím. Vtedy sa totiž cítim oveľa lepšie a bezpečnejšie. Taktiež som nerada stredobodom pozornosti. Mám rada svoj pokoj a pozíciu pozorovateľa. Ale viete čo mám ešte radšej? Ten pocit, že tu nie som sama. Ako asi každý z nás.
A teraz...
Ďakujem všetkým ľuďom, ktorý tu so mnou sú.
Ďakujem môjmu soulmate, že ma naučil v živote veci, vďaka ktorým som teraz takýmto (super) človekom. Som nesmierne šťastná že si stále tu a neľutujem absolútne nič. Je krásne vidieť že aj keď sa veľa vecí mení a my sa posúvame každý inou cestou, niektoré putá tu (dúfam) stále zostávajú.
Ďakujem mojím čajkám za to, že tu boli vždy. Že to so mnou vydržali a nikdy nevzdali
Ďakujem každej mojej kamarátke ktorá pri mne stála keď mi bolo najhoršie. Kamarátom taktiež. Niektorí tu už možno nie sú no aj tak vás mám rada.
Všetkých si Vás veľmi vážim!!!
Nie, nezabudla som na rodinu. No cítim to tak, že tento článok proste venujem vyššie spomenutým ľuďom.
A múdrosť na záver? Robte veci, ktoré cítite, plňte sľuby, podporujte sa navzájom a užívajte si každú možnú sekundu s ľuďmi na ktorých vám nesmierne záleží. A samozrejme pite čaj.

Kuk

streda 14. marca 2018

Je presne 21:14



Práve v tejto chvíli sa nachádzam na lavičke blízko nášho domu. Sedím tu už asi desať minút a prezerám si texty, ktoré som napísala. V diaľke počujem autá na diaľnici. Zaštekal pes.
Všetko je ponorené do tmy. Okrem mňa a kúska lavičky na ktorej sedím. Niečo naň vrhá svetlo.
V dome oproti mne sa svieti. Majitelia asi pozerajú telku. Je zvláštne ako sa môžete len tak pozerať do domov rôznych tvarov a veľkostí bez strachu, že vás niekto uvidí. Zaujímalo by ma, aký je príbeh tých ľudí dnu. Vlastne by ma zaujímal príbeh každého jedného človeka na tomto svete.
Je presne 21:14. Sedím tu pretože som sa pohádala s mamou. Nezvykneme po sebe kričať často. Najmä ja nie. No dnes je bohužiaľ jeden z tých večerov kedy sme obidve trošku zvýšili hlas. Čau mami, ak to čítaš.
Mám chuť na palacinky. Pudingové so zmrzlinou. Nemôžem palacinky, puding ani zmrzlinu no sľubujem si, ako tu sedím na tomto mieste, že hneď ako sa vyskytnem v tej dokonalej palacinkárni v Nitre, tak zhreším a dám si ich. Zamyslela som sa. Možno to nie je taký dobrý nápad. Bude mi zle. Na jednej strane mi to za to stojí, na druhej nechcem pregrcať celú návštevu Nitry. Pousmiala som sa.
Neviem či to poznáte alebo nie, no mať intoleranciu na mlieko a ešte k tomu aj akýkoľvek výrobok z neho je celkom sila. Aj keď kakavko je fajn aj z kokosového. Nie, nesťažujem sa, už som si zvykla.
Nedávno som rozmýšľala nad tým, že by som sa možno stala vegánkou no vzápätí na to som to hneď zamietla pretože nemôžem žiť bez praženice, volských ôk a hemendexov.
Ach. Začínam sa trošku obávať, že tento článok nebude mať žiadnu hlbokú myšlienku a asi nebude ani veľmi zábavný ale aj toto som ja. A asi je dobre ukázať, že všetci sme len bežní smrteľníci. Je to kruté ale je to tak. Fuuu, teraz som bola realista. To sa mi často nestáva.
No nič, ospravedlňujem sa že ste stratili tých pár minút týmto menším nezmyslom no zároveň sa teším, pretože sa zas zvýši čísielko v tabuľke sledovanosti blogu. Nie, nie, srandujem. Jasné, že si to vážim tak celkovo. Naozaj. Aj ak si čítate len prvé tri slová z každého článku.
Dnes mi to písanie veľmi nejde ale sľubujem, že nabudúce to bude lepšie. Fakt. Idem si dať nejaké obilné kakao. Alebo aj čaj. Aj vy si dajte. Odporúčam zelený, je to kamoš na akúkoľvek chvíľku.

Kuk