piatok 4. decembra 2015

Sklamanie

Každý z nás iste pozná pocit sklamania. Najhoršie ale je keď sa sklameme v čliveku, ktorého ľúbime. Ja som také sklamanie zažila dnes. Predstavte si situáciu. Stojíte na stanici a čakáte na vláčik. Zrazu vidíte ako z podchodu vychádza človek, ktorého poznáte. Predtým Vám síce nereagoval na SMS ale na to ste už aj zabudli. Ako okolo Vás prechádza uprene sa na Vás pozrie. Myslím, že v tom pohľade bola tvrdosť. No za tou tvrdosťou sa skrývala láska. A možno neskrývala. Neviem. Proste len prešla okolo a ani sa mi nepozdravila. Neskutočne ma to sklamalo. Asi si teraz myslíte, že to bola nejaká kamarátka alebo tak. No vyvediem Vás z omylu. Bola to moja mama. Mama, ktorú síce nevolám "mama" ale i tak ju ľúbim. Neprajem Vám zažiť ten pocit. Ani ju nechcem odsudzovať. Prosím, nemyslite si o nej, že je bezcitná alebo niečo podobné. Je úžasná. Len akosi neviem čo bude ďalej. Ale to je jedno. Dúfam, že Vy ste podobné sklamanie nezažili. Tak sa majte krásne a nezabudnite piť čaj. ...pa :)

Kuk

nedeľa 29. novembra 2015

Spomienky

Ako tak sedím vo vlaku, zamýšľam sa, čo sú to vlastne spomienky? Podľa mňa sú to útržky nášho života zachované v našej pamäti. Tie útržky môžu byť smutné aj veselé. Ale to iste každý z Vás vie...

Myslím si, že všetci máme nejaké miesto, na ktoré máme veľa spomienok. Pre mňa je to napríklad vlak. Neviem si pomôcť. Možno sa pýtate, že prečo práve ten. Netuším. Možno pre to,že vo vlaku som toho zažila naozaj veľmi veľa. Od perfektnej a nezabudnuteľnej cesty na Jamboree až po zrod jedného môjho bývalého vzťahu. Niekedy je pre mňa cesta vláčikom veľmi ťažká no inokedy zas veľmi úsmevná. A tak to má každý z nás. Asi to bude znieť divne ale občas sa idem len tak niekde previezť a zaspomínať si na všetky možné etapy môjho života. Nuž a ak sa domov vrátim smutná a unavená, uvarím si čaj. Ten predsa pomáha vždy. Zatiaľ sa s Vami lúčim. A mohli by ste sem hodiť nejaký ten hejtík alebo pochvalu aby som vedela, že to aspoň niekto číta :)

Papa :)

Kuk

streda 11. novembra 2015

Asi budem bloggerka

Uff. A máme to tu. Ani neviem ako a už píšem svoj prvý blog a o bloggovaní pritom vôbec nič neviem. Toto tu bolo spontánne rozhodnutie. Veľmi rada píšem. Teda...pokiaľ mám na písanie náladu. Pár krát som sa pokúšala začať písať knihu. Chýba mi však trpezlivosť. A tak som sa rozhodla, že začnem radšej písať nejaké kratšie texty. Ale prečo práve blog? Možno preto, že keď si píšem len tak do nejakého zošítka mám pocit, že to nik neuvidí. Vlastne, je dosť možné, že nik nebude čítať ani toto ale aspoň je to bližšie verejnosti. A ak ste tento blog náhodou našli a dočítali ste sa až sem, prosím, dočítajte to aspoň do konca. Sľubujem, že to už nebude dlho trvať. Poprípade mi sem hoďte nejakú tú kritiku aby som vedela, či mám písať aj naďalej. Inak volám sa Ria. Moje naozajstné meno jen Veronika no...proste ma všetci volajú Ria. Po čase sa toho o mne isto dozviete viac. Samozrejme, ak sa Vám moje blogy budú páčiť a ak mi blogovanie vydrží. Ani písanie denníčka mi, mimochodom, dlho nevydržalo. Nuž, blíži sa koniec blogu. Idem si dopiť čaj a pôjdem sa ja zahrabať k nejakej dobrej knižke. Tak sa zatiaľ mávajte, s láskou ostávajte a pite čaj. Papinky :)

Kuk