streda 29. novembra 2017

Malé radosti

V dnešnom článku by som sa s Vami rada podelila o veci, ktoré ma v poslednej dobe potešili. Vôbec neviem ako ma to napadlo. Ale myslím, že to bude celkom zaujímavé...
Broskyňový kompót. Konkrétne dnes. Nezvyknem jesť kupenské kompóty, keďže sa v nich nachádza zbytočne veľa cukru no spravila som výnimku. A neľutujem. Bolo to úplne ako pohladenie po duši a cítila som sa po ňom fakt dobre. No a čo že som sa okydala. Stálo to za to!
Môj obľúbený čaj. Mám ich viac no na jesenné a zimné obdobie si väčšinou kupujem jeden špeciálny. Nebudem prezrádzať aký to je. Všetci predsa máme ten svoj. Ale ak nevieš aký si dať tak napíš mne, ľúbeznému čajovému stvoreniu.
Potešenie druhých. Áno, asi klišé. Ale keď ja si vážne neviem pomôcť a vždy keď mi niekto z mojich blízkych z nadšením či úsmevom rozpráva či píše o veciach, ktoré ho potešili, tak sa teším aj ja. Občas však stačí keď vidím úsmev na ich perách.
Návšteva FAMU a Prahy. Ani neviem čo k tomu dodať. FAMU je sen. Sú tam pre mňa dôležité osôbky.  Praha je krásna. Majú tam artovné výstavy. A keď ešte k tomu stihneš aj koncertoprednášku a Signál tak...čo viac si priať? Síce to už bolo pred nejakým časom no aj tak to vo mne stále doznieva.
Deti moje. Moji ľudia. Takí, čo sú pre mňa dôležití. Jasné, nie vždy sa zhodneme. Máme svoje muchy. Ale aj cez to všetko ich fakt ľúbim a nechcem aby odišli. Takže...buďte tu so mnou, dobre? A ja sľubujem, že tu budem tiež.
Jeden z milióna. Kniha, ktorú som si kúpila celkom neplánovane. Už dlhšie som po nej pokukovala. Neľutujem. Nádherný príbeh, ktorý je tak skutočný až Ťa to núti premýšľať nad vecami čo Ti doteraz prišli úplne bežné.
Grace Kelly. Pesnička. Perfektná! Vôbec som ju nepoznala. No momentálne je pre mňa naj. A celkovo asi hudba. Veď to poznáte...
Večerné prechádzky. Také tie kedy rozmýšľaš, spomínaš, cítiš... Čas kedy nechceš ale potrebuješ byť sám.
A to by bolo asi všetko. Nie je toho veľa. Hlavne keď sa niektoré stali pred viac ako mesiacom. Ale verím, že aj keď niekedy v živote nemáme najlepšie obdobia, tak sa vždy nájdu situácie, veci, ľudia čo nás dokážu potešiť a aspoň na chvíľku nám spôsobiť pocit šťastia. Tak sa teraz posaď, zamysli a pri šálke obľúbeného čaju napíš o tých svojich.

Kuk

piatok 3. novembra 2017

Ľad


Zas bol večer. Stála v kúpeľni a pomaly sa zbavovala šiat až dokiaľ poď ňou nezostala kôpka oblečenia. Podišla k vani. Ani neskúsila teplotu vody, rovno tam vkročila. Ešte pred mesiacom by s krikom stočila kohútik na modrú stranu a počkala kým sa voda trošku ochladí. No dnes nie. Už dlho nie.
Len si čupla, objala si rukami jej chladné nohy a zapozerala sa na tečúcu vodu. Slzy jej stekali po bledých lícach. Začala usedavo plakať. Bolesť. Presne tú cítila. A cítil by ju asi každý kto by v tej chvíli stál pri nej a počul ju.
Nevládala. Pomaly sa otočila na bok a ľahla si. Chladné telo si znova objala rukami. Zvláštne. Mala skoro vriacu vodu no aj tak bola studená ako ľad. Cítila sa ako ľad. Voda pri jej tvári sa začala zafarbovať do červena. Zľakla sa. Rýchlo sa posadila a prstami pátrala po zdroji. Vydýchla si. Ach, aká len bola zbrklá. Neodmaľovala sa a tak jej voda sama zotrela rúž z pier. Preto tá červená farba. Bola jej zima. Prstami si pomaly prešla po nohe. Mala bielu pokožku, väčšinou hebkú no teraz drsnú od zimomriavok. Prešla po ruke. Brušku. Prsiach. Všade tie isté hrbolčeky zimy.
Ľahla si. Hlavu si ponorila pod vodu. Nad hladinou jej trčal nos, pery a oči. Približne polka hlavy.
Zavrela oči. Cítila ako jej okolo tela víria bublinky, ktoré sa chcú čo najskôr dostať na povrch. Okolo pliec sa jej jemne obtierali vlasy sťa morské riasy. Jemne ju hladkali. Nepočula nič len svoj vlastný dych a ten podivný šum vody.
Z hlboka. Nádych. Výdych. Otvorila oči. Nad ňou bol vysoký strop. Na chvíľku sa vrátila do detských čias a spomínala ako s jej najlepšou kamarátkou mali vo vani penu až po strop. Možno by sa aj pousmiala. No nie. Zažmurkala. Realita. Civela do úplného prázdna. Navonok pokojná, no vnútri mala búrku. Už dlho. Snažila sa ju skrývať pred ľuďmi lebo aj tak by sa jej len vysmiali. Toľko viet, že s tým má prestať a nechať to plávať. Lenže to nešlo. Proste nie.
Chcela sa tomu vzoprieť. Chcela sa zas začať smiať a cítiť aj niečo iné než len tie ťaživé pocity. Ešte však nebola pripravená...
Kuk

sobota 30. septembra 2017

Zvládneš to

Ahoj kráska. Áno, presne Teba myslím. Ležíš v posteli a slzy Ti stekajú po tvári. Myslíš na neho. Na seba. Na Vás. Boli ste ten najkrajší pár pod slnkom. Ty si bola jeho princeznou a on Tvojím princom. Ľúbili ste sa najviac na svete, mali ste naplánovanú svadbu, počet a mená detí a celý Váš spoločný budúci život. Obaja ste však mali aj svoje sny. On chcel byť právnikom a Ty si túžila otvoriť škôlku pre autistické detičky. Váš pohľad na svet bol možno až príliš rozprávkový no nikdy ste to neriešili a okolie Vás absolútne nezaujímalo. Podstatná bola len a len Vaša láska, šťastie a chvíle, na ktoré nikdy nezabudnete. Viem. Doteraz si pamätáš presné detaily tej konverzácie keď ste boli ešte len priateľmi. Pamätáš si dokonca aj prvú vetu, presné časy, miesta, slová,... Skrátka úplne všetko.

Zrejem si teraz trošku zmätená. Nepokojne sa pozeráš na displej a v hlave máš zmätok a milión otázok, odkiaľ to asi mám. Viem to. Sama som si tým prešla. A nie len ja. Každá z nás.

Dovoľ mi povedať Ti jednu vec. Zamiluješ sa znova. Ach...až sem som začula ten ironický smiech a jemné pošepnutie: "To určite" Neveríš mi a to je úplne v poriadku. Ešte dlho nebudeš. No prosím, daj mi šancu a prečítaj to do konca.

Možno bol naozaj Tvojou životnou láskou. No to neznamená, že budete navždy spolu. Znamená to len, že ho celý život budeš mať v srdiečku na špeciálnom mieste a istým spôsobom ho budeš stále ľúbiť. No je čas aby prišiel niekto iný a nový. Ukáže Ti zas iný druh lásky a možno práve on bude Tvoje "navždy". Nepopieram však ani možnosť, že o pár rokov sa znova stretnete a uvedomíte si, že teraz je ten správny čas na Vašu lásku. No teraz, kráska, je čas preskúmať tento svet a odžiť si ešte zopár vecí, kým budeš pripravená.

Vieš, už nikdy to nebude taká láska akú si cítila k nemu. Ani s ním nebudeš mať rovnaké plány, zážitky, Vaše slová,... Nič nebude rovnaké, no aj tak to bude krásne.

Vytvoríte si svoj malý vlastný svet. Bude si Ťa vážiť oveľa viac ako Tvoj bývalý. Ukáže Ti, že existujú aj ľudia, ktorí Ťa v živote nesklamú a neublížia Ti. Zažiješ to, o čom sa Ti doteraz ani nesnívalo. Pochopíš, prečo si si musela odtrpieť všetky tie stavy sklamania, smútku a neskutočne trýznivého pocitu bolesti. Tvoje srdiečko sa zahojí. Zostane tam len jazva. Malý suvenír, ktorý si budeš strážiť ako najväčší poklad. Prečo? Pretože Ti ukáže, že aj po tej najväčšej bolesti a sklamaní príde niečo krásne.

Zaslúžiš si to. Ja v Teba verím. Si silná, nádherná a nenahraditeľná mladá žena. Uži si život najšialenejšie a najdokonalejšie ako dokážeš. Navštív tie krásne miesta v Tvojom okolí. Obleč si šialené ponožky so sobmi, no a čo že nie sú Vianoce. Kúp si balóniky s héliom, cukrovú vatu a to hnusne lepkavé jarmočné lízatko a cíť sa zas na chvíľku ako malá. A nerob to preto aby si ukázala jemu ako Ti na ňom nezáleží a ako Ti je bez neho dobre. Sprav to pre seba. Znova nájdeš ten stratený úsmev, nových priateľov, radosť zo života a hlave...nájdeš samú seba a pochopíš, že jeden idiot Ti nestojí za tie prebdelé noci a slzy na vankúši.

A on? Možno si uvedomí čo stratil a bude sa chcieť vrátiť. Možno mu dáš znova šancu a možno ho pošleš kade ľahšie. Sprav presne to čo budeš cítiť a považovať za správne. Dôležité je aby si mu odpustila. A aj jej ak v tom má prsty. Pretože tak odpustíš aj sama sebe...

Kuk

piatok 4. augusta 2017

Premena

Za oknom sa mihalo mesto. Všade bolo teplo ako v rúre, tesne pred tým než z nej vytiahneš jahodový koláč. Rozmýšľala. O klišé a tak. Neznáša klišé. "Navždy Ťa budem ľúbiť. Kamošky forever. Si moja jediná. Vieš, že Ťa mám rád..." Keď tie vety počula, bolo jej až zle. Ako si niekto môže sľúbiť lásku či priateľstvo navždy keď ani nevieme čo bude zajtra? Hah, totálne trápne. Ako šiel deň, už na to nemyslela. Mala plné ruky práce s tým aby pôsobila elegantne ako dáma. Nech sú zákazníci spokojní. Veď tak to má byť. Chvíľku to tam odtrpí a zas pôjde domov. Tak ako každý deň. Ľahne si do prázdnej postele. Ale ešte nie. Ešte musí nakŕmiť psa, vyniesť smeti a prejsť tým stupidným sídliskom až k obchodu. Vezme si rožky a tresku. Veď aj z toho sa naje. Na každého pôsobí tak nedostupne. Ako rebel. Ako obyčajná žena. Ešte mladá no už veľmi skúsená. Celý svet odsúdila ešte predtým ako ho stihla spoznať, len z rečí starých, nespokojných zákazníkov, čo sa jej každý deň v obchode sťažujú aké to bolo za ich čias iné a lepšie. Že blúzka bola oveľa hodvábnejšia a toto sú len umelé látky. Tak isto to mala aj s mužmi. Všetci v jednom vreci. Zlí a skazení. Nemalo cenu sa s niekým spoznať bližšie či sa mu otvoriť. Ľahla si. Konečne. Unavená po celom dni. Znova sa vrátila k tým klišé. Bože, čo za stupidné myšlienky jej to chodia v hlave? Nechápala. Chvíľku len tak ležala. Prišlo jej smutno. Začala si uvedomovať, že takto to ďalej nejde. Že ona chce žiť. Tešiť sa z maličkostí, vnímať veci inak. Chodiť na výstavy, kresliť na maliarske plátno a mať niekoho, kto jej ráno uvarí teplý čaj. Chce počuť všetky tie klišé vety. Vo svojom vnútri počula hlas. "Sprav to. Vykašli sa na svoj doterajší život. Začni od znova. Veď presne to chceš! Konečne si si to priznala, konečne si si to dovolila! Nie, už žiadne ovplyvňovanie sa okolím. Nedá na výsmech druhých, na ich nálady, názory. Ale na tie svoje áno. Pretože presne o to ide. Byť sebou a nie niekým iným. Otvorí sa tomuto svetu, znova použije fantáziu. Si sofistikovaná. Pôsobíš tak autenticky. Toto boli komplimenty zo strednej. Presne taká je. A tak, behom jedného večera pochopila kým vlastne je. Ach ako sa len všetko môže zmeniť, behom jedného, úplne obyčajného okamihu.

Kuk

streda 26. júla 2017

List pre ...

...a tak mi len chýba to aby si prišiel a zozadu ma objal keď ležím pod dekou. Aby sme len tak rozíjmali o tretej ráno o vesmíre, ľuďoch a trasách ktoré každého z nás čakajú. Aby sme aspoň chvíľku kráčali po spoločnej ceste. Spolu varili palacinky o druhej ráno a zakydali celú kuchyňu i nás dvoch. V lete spolu jesť jahody, len tak. V zime chytať snehové vločky na špičku jazyka. Na jeseň sa hádzať do kôpok lístia a na jar by sme sa mohli bozkávať pod rozkvinutým stromom. Nechcem od Teba žiadne darčeky, šperky, drahé dovolenky ani iné, pre mňa nepodstatné veci. Stačí ak mi niekedy donesieš lízatko, cukrovú vatu alebo mrkvu. A ak by si chcel náhodou vymyslieť niečo špeciálne, červený klinček bude tá pravá voľba. Vieš, najviac si aj tak budem vážiť čas a chvíle, ktoré mi dáš. Občas by sme sa mohli ísť hrať do piesku na detské ihrisko a občas zas vášnivo pomilovať. Nezľakni sa ak niekedy začnem len tak bezdôvodne tancovať uprostred ulice. Som skrátka blázon. Často sa stane, že ma zastihneš ponorenú vo vlastných myšlienkach a vlastom svete. Pri upratovaní sa hrám na speváčku, vrtím zadkom, mecem hlavou a len málokedy si uvedomím čo vlastne robím. Mením nálady. V jednej chvíľke som ako slniečko a v ďalšej okolo mňa šľahajú blesky. No nikdy to nemyslím zle. Rozprávam sa sama so sebou a neuvedomujem si to. Milujem nočnú oblohu plnú hviezd, vôňu asfaltu po letnom daždi, smiech v nevhodných situáciách, svojich priateľov, rodinu, svet... No ver mi, že ak budeš v mojom živote Ty budem Ťa milovať takým druhom lásky ako nikoho. Možno nie milovať ja neviem. Možno nebudem vedieť čo sme, možno to nechám tak. Nechám to na Teba. Snáď skrátka len proste budeme a spolu zažijeme krásne a šťastné chvíle. Myslím si, že človek sa nemusí zamilovať hneď. Príde na to až časom. V noci sa stáva, že dlho telefonujem, pretože pár z mojich priateľov potrebuje radu, rozhovor alebo len skrátka cítiť, že sa máme. Nežiarli, prosím, na môjho najlepšieho kamaráta. Vieš, aj keď o ňom možno často budem hovoriť, navždy to bude len kamarát. Neviem Ti vysvetliť ako a prečo to tak je, no dúfam, že to pochopíš aj sám. Samota je jedna z mojich dobrých spoločníčok. Občas máme radi chvíľku pre seba. Len my dve. Ak ma nejdeš ležať na zemi, neboj sa, nič sa mi nestalo. Proste ležím a je mi dobre. Som prasiatko. Občas skutočne nechutné. To ale spoznáš sám. Ukradol si mi srdiečko. Ver mi, aj ak Ti to nikdy nepoviem, bude to fakt. Potrebujem, aby si so mnou chodil na večerné prechádzky a kochal sa tou krásou aspoň z polovice tak ako ja. Aby som Ti mohla čítať básne a zdeliť svoje myšlienky i keď sú detinské a hlúpe. Ak mi ublížiš, stiahnem sa späť do svojej ulity a bude mi trvať veľmi dlho kým z nej zas výjdem. Nechváľ sa mi, prosím, tým koľko máš peňazí, aké máš auto a akú najdrahšiu vec si si kúpil. Skôr ma to odpudí ako pritiahne. Mohli by sme spolu plakať. Variť si puding so sójovým mliekom a jesť horkú čokoládu. Chcem s Tebou ísť do kina a bozkávať sa tam pri nejakom filme. To je jedno, či to bude komédia alebo sci-fi. A poď so mnou do kina na horor prosím. Vezmeme aj Rebečku. Milujem dlhé cesty autom ale nemám vodičák. Nikdy si nepriznám únavu, prehru, nepravdu a občas ani city. Plačem skoro každý deň. Nie, neľutuj ma. Ja len tak, vždy sa niečo nájde. Chcela by som byť múdra, takže sa spolu budeme vzdelávať. Nikdy o mne nebudeš vedieť úplne všetko. Nie pretože by som nechcela. Lenže zabúdam a isto Ti niečo nepoviem práve vďaka tomu. Vieš, mám svoj tajný denník. Ak Ti do neho dovolím nahliadnuť, máš vyhraté. Chcem Ťa reprezentovať, robiť Ti desiaty do práce, žehliť Ti veci. No nepomýľ si ma so žienkou domácou. Aj ja mám svoje sny. Raz totiž získam Oscara za réžiu. Ja len tak, aby si vedel s kým máš tú česť. Možno spolu nebudeme navždy. Neviem ani čo bude zajtra nieto ešte keď budem stará. Ale ak so mnou budeš, spravím Ťa tým najšťastnejším mužom na svete. Hanbím sa často. Isto i teraz. Veci mi padajú z rúk sami a nohy sa mi mocú a potkýňajú tiež nejako zázračne. Veľakrát som tajomná. Nemám rada neistotu. Rozhodí ma dosť veľa vecí. Urážam sa ale nikdy nie tak, že obrovsky. Vieš, neviem komu to píšem. Možno niekomu kto o to bude stáť. Kto bude stáť o mňa, či snáď tomu s ktorým sa budem cítiť alebo cítim fajn. Zvládať moje nálady, detinskosť, moju vášeň, umeleckú dušu, prísnu sestru, empaticku kamarátku, niekedy trošku žiarlivku a hlavne celé moje ja. Viem byť aj príliš ženská aj príliš maličká. Ale nerobím to naschvál. To nejako samé. Možno by som to už celé mala zakončiť. Takže. Nech už si ktokoľvek čo toto čítaš, môžeš mi povedať ako ma vnímaš. Nie preto, že by som si potrebovala zvýšiť ego alebo čo. Len ma to zaujíma. Proste tak. Och a ešte niečo. Som rozmaznaná. Takže kľudne mi môžeš doniesť rezeň ale len kurací. Na prvý pohľad pôsobím namyslene ale zas také zlé to nie je. Každý, kto toto číta si v týchto riadkoch vysníval svojho vlastného človeka. A viete čo? Prajem Vám to. Z celého srdca to prajem každému z Vás! Idem si dať čajík a snívať o tom svojom :)

Kuk

sobota 8. júla 2017

Búrka v duši

Sedí tam a číta si básne. O láske, strate, ľuďoch a všetkých tých neuveriteľne klišé veciach. Bože ako rada by teraz bola niekde uprostred obrovskej lúky. Takej obrovskej, že by nik nedovidel na začiatok ani koniec. Vysoká tráva a kvety by si ju pritúlili k sebe a ona by tam len ležala. Tak neuveriteľne zaneprázdnená a sama. Jej vnútorné pocity sa búrlivo snažili predrať na povrch. Nechcela im to dovoliť. Čím viac sa tomu bránila tým zúrivejšie sa cítila. Surovo obracala stránky a snažila sa sústrediť. Zbytočne. Po líci jej stekala slza. Len taká malá, nenápadná. No i tak tam bola. Už zas prehrala ten boj. Ako napokon vždy. Tak veľmi sa snažila byť stále veselá. Ľudia ju tak brali. Ako večne usmiate a dobré dievča. Lenže taká nebola. Nevidel to nik okrem nej. Neverili jej. Na jednej strane si strašne priala nájsť niekoho kto by to všetko videl, pretože už bola unavená. No na druhej strane by to znamenalo, že už viac to nebude ona. Prestala cítiť. Radosť, smútok a všetky tie bežné pocity cítila. Len to jedno nie. Lásku. Prestala. Zakázala si to. Nechcela sa viac sklamať. Chcela dospieť, zmúdrieť, stať sa iným človekom. Ale niekto si z nej chcel zjavne dosť škaredo utiahnuť a poslal jej do cesty nového človeka. Najprv ho brala ako len tak niekoho. A zrazu? Bola zmätená. Nevedela čo cíti, čo chce. Nie, žiadne zamilovanie. Skôr niečo neopísateľne zvláštne. Bála sa straty. Toho dňa kedy to príde. Bola tak presvedčená o blížiacom sa konci. Ani si neuvedomila iné možné riešenia. Mala ho rada no ani ho skutočne nepoznala. Do čoho sa to zaplietla? A prečo teraz sedí v tej pomáganej tráve a po tvári sa jej kotúľajú slzy ako korálky keď vlastne o nič nejde? Nevedela čo sa to deje. No bola odhodlaná zistiť pravdu. O tom všetkom a ešte oveľa oveľa viac...

Kuk

nedeľa 21. mája 2017

Kaviareň

Neskutočne ju tá stena fascinovala. Bola ako z iného sveta. Celý podnik bol ladený do luxusného štýlu. Pohodlné no isto drahé kreslá. Pravá koža. Mahagónové stoly. Decentne (pre)zdobené tapety. Jemná, občas trošku orientálna hudba. Nemala rada také podniky. No v tomto sa cítila inak. Tak dobre. Možno vďaka tomu, že tam sa jej nemohlo nič stať. Ale nie. Isto to malo aj iný dôvod.
Stena. Zaujala ju najviac. Zdobili ju fotky v rámikoch. Každý iný. Dokonca aj zrkadielko a citát. Pod tým všetkým stál malý stolík. Uprostred neho dve vázy. Zas každá iná. Červené kreslo. A nakoniec lampa. No nie obyčajná. Bolo to skôr svetlo ktorým sa nasvecuju filmové scény. Všetko ako z iného sveta. Všetko ako pre hviezdu. Filmovú hviezdu. Herečku? Nie. Na to to bolo príliš málo nóbl. Pre režisérku. Pravidelne by tam chodila a šálok čaju. Zeleného s jasmínom. Červenými vlasmi by zaujala každého navôkol. Tajomná so štipkou vášne a ohňom nie len na hlave ale aj v žilách. Na vonok pokojná no vnútri ako rozbúrené more plné myšlienok, nápadov, tajomstiev. Sedela by tam. Písala, fajčila cigaretu a pila ten zelený čaj s jasmínom. Alebo aj bez cigarety. V podstate si tam predstavila samú seba. Seba v inej dobe, inom čase. V minulom živote a možno v budúcom. So splneným snom a tajomným úsmevom na tvári. Sediacu a premýšľajúcu nad tým aké by to bolo keby sa stretli v inom čase na inom mieste.

Kuk

piatok 19. mája 2017

Rozprávka

Bolo raz jedno dievča. Nebudem ju opisovať. Nechám na Vás nech si ju predstavíte akokoľvek to budete cítiť. Žila v podstate krásny a spokojný život. Mala svoje radosti, starosti, chyby, dobré i zlé vlastnosti. Na jej vek bola v niektorých veciach až príliš vzdelaná. Je vzdelaná to správne slovo? Ach, neviem. Skrátka si toho dosť prežila na to aby pochopila ako funguje svet. Toto dievča malo mamku, ocka a pár súrodencov. Ľúbila ich. Všetkých. Ako ju nazvete opäť nechám na Vás. Ja si ju nazvem Betka. Nech už vyzerala a pôsobila na ľudí akokoľvek, jedno je isté. Betka bola veľmi citlivá. Dokázala sa potešiť aj pre maličký kvietok uprostred železničnej trate, rozplakať pri mŕtvom ježkovi na okraji cesty či neskutočne sa smiať z vtipov, ktoré by možno nerozosmiali ani trojročné dieťa. Bola výnimočná. Naozaj. Všetci sme v niečom.  Vnímala svet krásnym spôsobom. Tak krásnym, že sa to ani nedá opísať. Odpustila, nikdy sa nehnevala. Milovala. Všetkých. Nemala nepriateľov, dokonca ani ľudí, ktorých by nemala rada. Verila v dobro. Vždy keď sa pozrela z okna, nech už bol výhľad akýkoľvek, dokázala v ňom nachádzať krásu aj celé hodiny. Vedela, že čo sa má stať to sa stane. No jedno ju veľmi trápilo. Chcela spoznať pravdu. Nič iné len čistú, úplnú a úprimnú pravdu. Prečo klameme? Prečo si úprimne nedokážeme povedať čo si NAOZAJ myslíme? Úprimní ľudia sú vzácni. Neodháňaj od seba človeka ,ktorý Ti vždy a za každých okolností povie čo si myslí. Neuraz sa. Váž si ho i keď je tá pravda krutá. Pretože všetci plačeme keď nám niekto klame. Ale ak sa zamyslíš tak prídeš na to, že nikto z nás tú pravdu vlastne počuť ani nechce...

Kuk

utorok 18. apríla 2017

Milostný príbeh trochu inak

Milostný príbeh, hah. Mám pocit, že všade okolo mňa nejaké sú. A taktiež mám niekedy pocit, že aj v mojom živote ich je viac ako by malo. Jeden ma miluje no ja ho beriem ako kamaráta a ubližujem mu tým. No aj keď mám pre neho slabosť, nemôžem s ním byť bez lásky. Proste to nejde. No na tie oči a vôňu nikdy nezabudem. Viem, miluješ ma. A ja sa kvôli tomu cítim zle. Strašne ma to mrzí. Strašne...
Ďalší je človek ktorého milujem ja. A on mňa? Ja neviem. Niekedy sa v ňom nevyznám. O chvíľku to budú dva roky. Dva roky plné lásky, nádherných ale aj menej nádherných chvíľ. Bože, tak strašne sa mi z Teba podlamujú kolená. Ešte stále. Aj po takom čase. Občas neznášam Tvoju povahu a správanie. No nenávisť má len krôčik od lásky. A ja nenávidieť nedokážem. Takže to zrejme bude len sklamanie a láska. Nič viac nič menej.
A tretí? Ten je v mojom živote ešte príliš krátko. Čo cítim? Hah, tiež by som rada vedela. Mám ho rada. Človek. Neskutočný človek. Môj najlepší kamoš. Neviem ako ma berie on. No v každom prípade som tu vždy pre Teba. Vždy. Mám Ťa strašne rada. Nech sa deje čokoľvek.

Kuk

piatok 14. apríla 2017

Parapetná doska

Môj kamko mi minule povedal, že sa mu páči ako píšem no chcelo by to vraj aj niečo iné. Rozmýšľala som nad tým. Dlho predlho. Mal pravdu. Ostatne, ako skoro vždy. Už dávno snívam o knihe. Chcela by som napísať knihu a podľa nej natočiť film. Vždy ma bavili filmy a knihy o ľuďoch, ich živote, správaní. Biografia. Moja kniha by bola o mne. Áno ja viem, znie ti narcisticky. No nie som narcis. Som fialka. Alebo klinček. Milujem klinčeky. Fu ale sme sa dostali od knihy až ku kvetom. Zaujímavé. Vráťme sa naspäť. Chcela som povedať len toľko, že by som tú knihu fakt rada napísala ale je tu jeden maličký háčik. Nemám trpezlivosť. Teda mám. No asi by som nedokázala opisovať všetky tie veci a tak. Navyše si myslím, že ešte v písaní nie som natoľko dobrá aby z toho bol jeden ucelený román. Ktovie, možno sa raz nájde niekto kto vezme všetky moje zápisky a články a spraví z toho knihu o mne. Bolo by to pekné. A fakt nie som narcis. Fialka. Logicky. Moje premýšľanie dospelo až k tomuto: Chcem napísať knihu pre deti. Mám rada deti a rozprávky ma vždy bavilo vymýšľať. Boli by o stromoch, vílach, ľuďoch, kreslách,... O všetkom možnom aj nemožnom. Mrkva. Určite, jedna z rozprávok by bola o mrkve. Nie je podstatné prečo. Proste som sa tak rozhodla. Začínam si pomaly predstavovať ako píšem. Sedím na veľkej parapetnej doske. Som zababušená do deky. Vedľa mňa je šálka s teplým zeleným čajom (nemusí byť zelený ale ten je môj obľúbený). Za oknom je samozrejme jeseň. Jesenné obdobie je najlepšie na písanie. Aj najinšpiratívnejšie. V ruke držím zápisník a pero. A píšem. Okolo mňa sú povešané svetielka a z mobilu alebo rádia sa ozýva pomalá óda od nejakého slávneho skladateľa. Ach aké krásne. Dokonalé. Začala by som hneď teraz. Je tu však jeden skutočne malilinký problém. Vlastne dva. Za oknom je blížiace sa leto. To by možno nebolo až také zlé. Horší je ten druhý. Nemám veľkú parapetnú dosku. Ak však doma takú máte a ste mi ochotní ju na pár hodín denne poskytnúť, bola by som Vám veľmi povďačná. Deku aj čaj si donesiem vlastné. Ďakujem. Samozrejme, nechcem to zadarmo. Sľubujem, že Vás potom napíšem do tiráže. Logicky.

Kuk

nedeľa 2. apríla 2017

Otázka

Aký to bude pocit? Keď zas nasadnem do toho vlaku smer Nitra. Prvýkrát po roku. Budem šťastná? Rozplačem sa? Čo budem cítiť? Možno bolesť. Smútok. Lásku? Som taká zvedavá! Neviem sa dočkať. Ale počkať... Čo ak tam už nikdy nepôjdem? Čo ak sa niečo stane a my sa už neuvidíme? Ktovie. Ešte päť mesiacov. Snáď všetko dobre dopadne a ja budem môcť odhaliť všetky tie pocity a tajomstvá na ktoré som tak zvedavá...
Kuk

piatok 17. marca 2017

Nálady

Nálada. Niečo, čo keď chceme, dokážeme ovplyvniť no aj tak sa väčšinou radšej necháme uniesť. Je zvláštne ako rýchlo ju dokážeme zmeniť. V jednej chvíľke sme šťastný a cítime sa naozaj dobre a zrazu sa niečo stane. Úplná maličkosť. A my sa zrazu cítime smutne a na dne. Našťastie aj keď sa nám to nezdá, vždy máme pri sebe niečo alebo niekoho kto nám ju dokáže zlepšiť. Veľmi si cením ľudí, ktorým stačí aby povedali jednu jedinú vetu a tou Vás prinútili sa smiať. Nebývam smutná často. To len v poslednej dobe. Mám pocit, že sa mi rúca celý svet. Viem, nie je to pravda. Ale aj tak. Nedokážem sa tomu pocitu ubrániť. Nechcem sa tu ľutovať ani nič podobné, pretože to nemá zmysel. Len skrátka neviem čo mám spraviť. Chcem byť zas tá bláznivá a pozitívna. Ako predtým. Dnes som sa k tomu pomaličky blížila. Zabudla som na chvíľu na veci, ktoré ma trápia a bola som šťastná. Aj keď to trvalo len chvíľku, viem, že mi to pomohlo. A taktiež viem, že keď sa budem snažiť a konečne spravím ten správny krok tak zas taká budem. Síce to asi chvíľočku potrvá. No po každom daždi výjde predsa dúha.

Kuk

pondelok 13. februára 2017

Miluj sa a ži!

Miluj sa taký aký si! Vieš čo? Je to úplne jedno ako vyzeráš. Je jedno či si fialový, trblietavý alebo priesvitný. Nech si akýkoľvek, si úžasný. Áno, presne Ty, čo toto teraz čítaš. Nezaoberaj sa tým, čo si o Tebe myslia iní. Kašli na to, že si v živote spravil kopu chýb. Tie predsa robí každý. Prestaň sa trápiť. Zober sa a ži. Veď život máš iba jeden. Tak choď a preži ho najlepšie ako vieš. Nestoj pred zrkadlom a neľutuj sa, že si zase pribrala. Veď Tvoj princ Ťa bude ľúbiť takú aká si. A Ty sa netráp, že Ťa nechala frajerka. Aj keď tomu teraz neveríš, tak príde lepšia. Taká čo Ťa bude naozaj ľúbiť. Prečo si v tom vzťahu keď v ňom nie si šťastný? Vyrieš to. Hneď teraz. Zavolaj a povedz čo Ťa trápi. Vyriešte to spolu. Máš sny? Tak zdvihni zadok a choď si ich splniť. Že sa to nedá? Ale dá. Len na tom treba tvrdo makať. V živote môžeš dosiahnuť všetko čo si zaumieniš. Len musíš chcieť. Chcieť, veriť a nevzdávať sa. Neži tak, že prežiješ 80 rokov ten istý rok. Ži tak, že prežiješ 80 jedinečných a úžasných rokov s miliónmi zážitkov a pocitom, že si stihol spraviť všetko po čom si túžil. Pretože či sa Ti to páči alebo nie. Každý máme len obmedzený čas. Tak začni. Nech si na konci povieš, že si mal sakra dobrý život.

Kuk

sobota 7. januára 2017

Ľudia

V živote stretneme veľa ľudí. Niektorí nám zanechajú na tvári úsmev a iný zas slzy. Niektorý nás sklamú, iný opustia. Každý, kto sa nám pripletie do našej cesty nám však niečo dá. Zanechá nám to čo nikto iný. Ľudia nás učia veľa vecí. Možno si po rozchode povieme, že by sme toho človeka najradšej nikdy nestretli. Časom si však uvedomíme veci, ktoré nás ten človek naučil. Poučíme sa z vlastných chýb. Preto nebuďme smutný ak človek od nás odíde. Radšej sa v duchu poďakujme za stretnutie s ním. Poprajme mu všetko dobré a pokračujme tou úžasnou cestou nášho života v ústrety novým ľuďom. A hlavne prestaňme nenávidieť. Nenávisťou sa aj tak nič nevyrieši.

Kuk