utorok 18. apríla 2017

Milostný príbeh trochu inak

Milostný príbeh, hah. Mám pocit, že všade okolo mňa nejaké sú. A taktiež mám niekedy pocit, že aj v mojom živote ich je viac ako by malo. Jeden ma miluje no ja ho beriem ako kamaráta a ubližujem mu tým. No aj keď mám pre neho slabosť, nemôžem s ním byť bez lásky. Proste to nejde. No na tie oči a vôňu nikdy nezabudem. Viem, miluješ ma. A ja sa kvôli tomu cítim zle. Strašne ma to mrzí. Strašne...
Ďalší je človek ktorého milujem ja. A on mňa? Ja neviem. Niekedy sa v ňom nevyznám. O chvíľku to budú dva roky. Dva roky plné lásky, nádherných ale aj menej nádherných chvíľ. Bože, tak strašne sa mi z Teba podlamujú kolená. Ešte stále. Aj po takom čase. Občas neznášam Tvoju povahu a správanie. No nenávisť má len krôčik od lásky. A ja nenávidieť nedokážem. Takže to zrejme bude len sklamanie a láska. Nič viac nič menej.
A tretí? Ten je v mojom živote ešte príliš krátko. Čo cítim? Hah, tiež by som rada vedela. Mám ho rada. Človek. Neskutočný človek. Môj najlepší kamoš. Neviem ako ma berie on. No v každom prípade som tu vždy pre Teba. Vždy. Mám Ťa strašne rada. Nech sa deje čokoľvek.

Kuk

piatok 14. apríla 2017

Parapetná doska

Môj kamko mi minule povedal, že sa mu páči ako píšem no chcelo by to vraj aj niečo iné. Rozmýšľala som nad tým. Dlho predlho. Mal pravdu. Ostatne, ako skoro vždy. Už dávno snívam o knihe. Chcela by som napísať knihu a podľa nej natočiť film. Vždy ma bavili filmy a knihy o ľuďoch, ich živote, správaní. Biografia. Moja kniha by bola o mne. Áno ja viem, znie ti narcisticky. No nie som narcis. Som fialka. Alebo klinček. Milujem klinčeky. Fu ale sme sa dostali od knihy až ku kvetom. Zaujímavé. Vráťme sa naspäť. Chcela som povedať len toľko, že by som tú knihu fakt rada napísala ale je tu jeden maličký háčik. Nemám trpezlivosť. Teda mám. No asi by som nedokázala opisovať všetky tie veci a tak. Navyše si myslím, že ešte v písaní nie som natoľko dobrá aby z toho bol jeden ucelený román. Ktovie, možno sa raz nájde niekto kto vezme všetky moje zápisky a články a spraví z toho knihu o mne. Bolo by to pekné. A fakt nie som narcis. Fialka. Logicky. Moje premýšľanie dospelo až k tomuto: Chcem napísať knihu pre deti. Mám rada deti a rozprávky ma vždy bavilo vymýšľať. Boli by o stromoch, vílach, ľuďoch, kreslách,... O všetkom možnom aj nemožnom. Mrkva. Určite, jedna z rozprávok by bola o mrkve. Nie je podstatné prečo. Proste som sa tak rozhodla. Začínam si pomaly predstavovať ako píšem. Sedím na veľkej parapetnej doske. Som zababušená do deky. Vedľa mňa je šálka s teplým zeleným čajom (nemusí byť zelený ale ten je môj obľúbený). Za oknom je samozrejme jeseň. Jesenné obdobie je najlepšie na písanie. Aj najinšpiratívnejšie. V ruke držím zápisník a pero. A píšem. Okolo mňa sú povešané svetielka a z mobilu alebo rádia sa ozýva pomalá óda od nejakého slávneho skladateľa. Ach aké krásne. Dokonalé. Začala by som hneď teraz. Je tu však jeden skutočne malilinký problém. Vlastne dva. Za oknom je blížiace sa leto. To by možno nebolo až také zlé. Horší je ten druhý. Nemám veľkú parapetnú dosku. Ak však doma takú máte a ste mi ochotní ju na pár hodín denne poskytnúť, bola by som Vám veľmi povďačná. Deku aj čaj si donesiem vlastné. Ďakujem. Samozrejme, nechcem to zadarmo. Sľubujem, že Vás potom napíšem do tiráže. Logicky.

Kuk

nedeľa 2. apríla 2017

Otázka

Aký to bude pocit? Keď zas nasadnem do toho vlaku smer Nitra. Prvýkrát po roku. Budem šťastná? Rozplačem sa? Čo budem cítiť? Možno bolesť. Smútok. Lásku? Som taká zvedavá! Neviem sa dočkať. Ale počkať... Čo ak tam už nikdy nepôjdem? Čo ak sa niečo stane a my sa už neuvidíme? Ktovie. Ešte päť mesiacov. Snáď všetko dobre dopadne a ja budem môcť odhaliť všetky tie pocity a tajomstvá na ktoré som tak zvedavá...
Kuk