nedeľa 21. mája 2017

Kaviareň

Neskutočne ju tá stena fascinovala. Bola ako z iného sveta. Celý podnik bol ladený do luxusného štýlu. Pohodlné no isto drahé kreslá. Pravá koža. Mahagónové stoly. Decentne (pre)zdobené tapety. Jemná, občas trošku orientálna hudba. Nemala rada také podniky. No v tomto sa cítila inak. Tak dobre. Možno vďaka tomu, že tam sa jej nemohlo nič stať. Ale nie. Isto to malo aj iný dôvod.
Stena. Zaujala ju najviac. Zdobili ju fotky v rámikoch. Každý iný. Dokonca aj zrkadielko a citát. Pod tým všetkým stál malý stolík. Uprostred neho dve vázy. Zas každá iná. Červené kreslo. A nakoniec lampa. No nie obyčajná. Bolo to skôr svetlo ktorým sa nasvecuju filmové scény. Všetko ako z iného sveta. Všetko ako pre hviezdu. Filmovú hviezdu. Herečku? Nie. Na to to bolo príliš málo nóbl. Pre režisérku. Pravidelne by tam chodila a šálok čaju. Zeleného s jasmínom. Červenými vlasmi by zaujala každého navôkol. Tajomná so štipkou vášne a ohňom nie len na hlave ale aj v žilách. Na vonok pokojná no vnútri ako rozbúrené more plné myšlienok, nápadov, tajomstiev. Sedela by tam. Písala, fajčila cigaretu a pila ten zelený čaj s jasmínom. Alebo aj bez cigarety. V podstate si tam predstavila samú seba. Seba v inej dobe, inom čase. V minulom živote a možno v budúcom. So splneným snom a tajomným úsmevom na tvári. Sediacu a premýšľajúcu nad tým aké by to bolo keby sa stretli v inom čase na inom mieste.

Kuk

piatok 19. mája 2017

Rozprávka

Bolo raz jedno dievča. Nebudem ju opisovať. Nechám na Vás nech si ju predstavíte akokoľvek to budete cítiť. Žila v podstate krásny a spokojný život. Mala svoje radosti, starosti, chyby, dobré i zlé vlastnosti. Na jej vek bola v niektorých veciach až príliš vzdelaná. Je vzdelaná to správne slovo? Ach, neviem. Skrátka si toho dosť prežila na to aby pochopila ako funguje svet. Toto dievča malo mamku, ocka a pár súrodencov. Ľúbila ich. Všetkých. Ako ju nazvete opäť nechám na Vás. Ja si ju nazvem Betka. Nech už vyzerala a pôsobila na ľudí akokoľvek, jedno je isté. Betka bola veľmi citlivá. Dokázala sa potešiť aj pre maličký kvietok uprostred železničnej trate, rozplakať pri mŕtvom ježkovi na okraji cesty či neskutočne sa smiať z vtipov, ktoré by možno nerozosmiali ani trojročné dieťa. Bola výnimočná. Naozaj. Všetci sme v niečom.  Vnímala svet krásnym spôsobom. Tak krásnym, že sa to ani nedá opísať. Odpustila, nikdy sa nehnevala. Milovala. Všetkých. Nemala nepriateľov, dokonca ani ľudí, ktorých by nemala rada. Verila v dobro. Vždy keď sa pozrela z okna, nech už bol výhľad akýkoľvek, dokázala v ňom nachádzať krásu aj celé hodiny. Vedela, že čo sa má stať to sa stane. No jedno ju veľmi trápilo. Chcela spoznať pravdu. Nič iné len čistú, úplnú a úprimnú pravdu. Prečo klameme? Prečo si úprimne nedokážeme povedať čo si NAOZAJ myslíme? Úprimní ľudia sú vzácni. Neodháňaj od seba človeka ,ktorý Ti vždy a za každých okolností povie čo si myslí. Neuraz sa. Váž si ho i keď je tá pravda krutá. Pretože všetci plačeme keď nám niekto klame. Ale ak sa zamyslíš tak prídeš na to, že nikto z nás tú pravdu vlastne počuť ani nechce...

Kuk