streda 29. novembra 2017

Malé radosti

V dnešnom článku by som sa s Vami rada podelila o veci, ktoré ma v poslednej dobe potešili. Vôbec neviem ako ma to napadlo. Ale myslím, že to bude celkom zaujímavé...
Broskyňový kompót. Konkrétne dnes. Nezvyknem jesť kupenské kompóty, keďže sa v nich nachádza zbytočne veľa cukru no spravila som výnimku. A neľutujem. Bolo to úplne ako pohladenie po duši a cítila som sa po ňom fakt dobre. No a čo že som sa okydala. Stálo to za to!
Môj obľúbený čaj. Mám ich viac no na jesenné a zimné obdobie si väčšinou kupujem jeden špeciálny. Nebudem prezrádzať aký to je. Všetci predsa máme ten svoj. Ale ak nevieš aký si dať tak napíš mne, ľúbeznému čajovému stvoreniu.
Potešenie druhých. Áno, asi klišé. Ale keď ja si vážne neviem pomôcť a vždy keď mi niekto z mojich blízkych z nadšením či úsmevom rozpráva či píše o veciach, ktoré ho potešili, tak sa teším aj ja. Občas však stačí keď vidím úsmev na ich perách.
Návšteva FAMU a Prahy. Ani neviem čo k tomu dodať. FAMU je sen. Sú tam pre mňa dôležité osôbky.  Praha je krásna. Majú tam artovné výstavy. A keď ešte k tomu stihneš aj koncertoprednášku a Signál tak...čo viac si priať? Síce to už bolo pred nejakým časom no aj tak to vo mne stále doznieva.
Deti moje. Moji ľudia. Takí, čo sú pre mňa dôležití. Jasné, nie vždy sa zhodneme. Máme svoje muchy. Ale aj cez to všetko ich fakt ľúbim a nechcem aby odišli. Takže...buďte tu so mnou, dobre? A ja sľubujem, že tu budem tiež.
Jeden z milióna. Kniha, ktorú som si kúpila celkom neplánovane. Už dlhšie som po nej pokukovala. Neľutujem. Nádherný príbeh, ktorý je tak skutočný až Ťa to núti premýšľať nad vecami čo Ti doteraz prišli úplne bežné.
Grace Kelly. Pesnička. Perfektná! Vôbec som ju nepoznala. No momentálne je pre mňa naj. A celkovo asi hudba. Veď to poznáte...
Večerné prechádzky. Také tie kedy rozmýšľaš, spomínaš, cítiš... Čas kedy nechceš ale potrebuješ byť sám.
A to by bolo asi všetko. Nie je toho veľa. Hlavne keď sa niektoré stali pred viac ako mesiacom. Ale verím, že aj keď niekedy v živote nemáme najlepšie obdobia, tak sa vždy nájdu situácie, veci, ľudia čo nás dokážu potešiť a aspoň na chvíľku nám spôsobiť pocit šťastia. Tak sa teraz posaď, zamysli a pri šálke obľúbeného čaju napíš o tých svojich.

Kuk

piatok 3. novembra 2017

Ľad


Zas bol večer. Stála v kúpeľni a pomaly sa zbavovala šiat až dokiaľ poď ňou nezostala kôpka oblečenia. Podišla k vani. Ani neskúsila teplotu vody, rovno tam vkročila. Ešte pred mesiacom by s krikom stočila kohútik na modrú stranu a počkala kým sa voda trošku ochladí. No dnes nie. Už dlho nie.
Len si čupla, objala si rukami jej chladné nohy a zapozerala sa na tečúcu vodu. Slzy jej stekali po bledých lícach. Začala usedavo plakať. Bolesť. Presne tú cítila. A cítil by ju asi každý kto by v tej chvíli stál pri nej a počul ju.
Nevládala. Pomaly sa otočila na bok a ľahla si. Chladné telo si znova objala rukami. Zvláštne. Mala skoro vriacu vodu no aj tak bola studená ako ľad. Cítila sa ako ľad. Voda pri jej tvári sa začala zafarbovať do červena. Zľakla sa. Rýchlo sa posadila a prstami pátrala po zdroji. Vydýchla si. Ach, aká len bola zbrklá. Neodmaľovala sa a tak jej voda sama zotrela rúž z pier. Preto tá červená farba. Bola jej zima. Prstami si pomaly prešla po nohe. Mala bielu pokožku, väčšinou hebkú no teraz drsnú od zimomriavok. Prešla po ruke. Brušku. Prsiach. Všade tie isté hrbolčeky zimy.
Ľahla si. Hlavu si ponorila pod vodu. Nad hladinou jej trčal nos, pery a oči. Približne polka hlavy.
Zavrela oči. Cítila ako jej okolo tela víria bublinky, ktoré sa chcú čo najskôr dostať na povrch. Okolo pliec sa jej jemne obtierali vlasy sťa morské riasy. Jemne ju hladkali. Nepočula nič len svoj vlastný dych a ten podivný šum vody.
Z hlboka. Nádych. Výdych. Otvorila oči. Nad ňou bol vysoký strop. Na chvíľku sa vrátila do detských čias a spomínala ako s jej najlepšou kamarátkou mali vo vani penu až po strop. Možno by sa aj pousmiala. No nie. Zažmurkala. Realita. Civela do úplného prázdna. Navonok pokojná, no vnútri mala búrku. Už dlho. Snažila sa ju skrývať pred ľuďmi lebo aj tak by sa jej len vysmiali. Toľko viet, že s tým má prestať a nechať to plávať. Lenže to nešlo. Proste nie.
Chcela sa tomu vzoprieť. Chcela sa zas začať smiať a cítiť aj niečo iné než len tie ťaživé pocity. Ešte však nebola pripravená...
Kuk