piatok 3. novembra 2017

Ľad


Zas bol večer. Stála v kúpeľni a pomaly sa zbavovala šiat až dokiaľ poď ňou nezostala kôpka oblečenia. Podišla k vani. Ani neskúsila teplotu vody, rovno tam vkročila. Ešte pred mesiacom by s krikom stočila kohútik na modrú stranu a počkala kým sa voda trošku ochladí. No dnes nie. Už dlho nie.
Len si čupla, objala si rukami jej chladné nohy a zapozerala sa na tečúcu vodu. Slzy jej stekali po bledých lícach. Začala usedavo plakať. Bolesť. Presne tú cítila. A cítil by ju asi každý kto by v tej chvíli stál pri nej a počul ju.
Nevládala. Pomaly sa otočila na bok a ľahla si. Chladné telo si znova objala rukami. Zvláštne. Mala skoro vriacu vodu no aj tak bola studená ako ľad. Cítila sa ako ľad. Voda pri jej tvári sa začala zafarbovať do červena. Zľakla sa. Rýchlo sa posadila a prstami pátrala po zdroji. Vydýchla si. Ach, aká len bola zbrklá. Neodmaľovala sa a tak jej voda sama zotrela rúž z pier. Preto tá červená farba. Bola jej zima. Prstami si pomaly prešla po nohe. Mala bielu pokožku, väčšinou hebkú no teraz drsnú od zimomriavok. Prešla po ruke. Brušku. Prsiach. Všade tie isté hrbolčeky zimy.
Ľahla si. Hlavu si ponorila pod vodu. Nad hladinou jej trčal nos, pery a oči. Približne polka hlavy.
Zavrela oči. Cítila ako jej okolo tela víria bublinky, ktoré sa chcú čo najskôr dostať na povrch. Okolo pliec sa jej jemne obtierali vlasy sťa morské riasy. Jemne ju hladkali. Nepočula nič len svoj vlastný dych a ten podivný šum vody.
Z hlboka. Nádych. Výdych. Otvorila oči. Nad ňou bol vysoký strop. Na chvíľku sa vrátila do detských čias a spomínala ako s jej najlepšou kamarátkou mali vo vani penu až po strop. Možno by sa aj pousmiala. No nie. Zažmurkala. Realita. Civela do úplného prázdna. Navonok pokojná, no vnútri mala búrku. Už dlho. Snažila sa ju skrývať pred ľuďmi lebo aj tak by sa jej len vysmiali. Toľko viet, že s tým má prestať a nechať to plávať. Lenže to nešlo. Proste nie.
Chcela sa tomu vzoprieť. Chcela sa zas začať smiať a cítiť aj niečo iné než len tie ťaživé pocity. Ešte však nebola pripravená...

1 komentár:

  1. Dievčatko moje, ty to máš už dávno za sebou, ibaže si to vedome privolávaš, sebatrýznenie nie je tvoj štýl, skonči s tým a začni už naplno žiť, život je veľmi krátky, ubehne a ty budeš banovať za strateným časom, dostali sme do vienka iba jeden čas a ten sa už nikdy nedá nahradiť, nepremárni ho takýmito zbytočnými myšlienkami, čo bolo, bolo, vykroč vpred, veď máš krásne plány, tak začni žiť prítomnosti, nie si stará chorá baba, ktorá drieme pri peci a privoláva si spomienky, na to teraz nemáš čas, ver mi...

    OdpovedaťOdstrániť