pondelok 29. októbra 2018

Minulosť a tak


Dlho som nepísala, viem. Bola som príliš lenivá na to aby som spravila zopár klikov a predĺžila platnosť domény. Nakoniec, ako môžete vidieť, som sa na to zmohla. Potom ale prišiel problém číslo dva. Nedokázala som zložiť ani jednu súvislú vetu. Autorská kríza či také niečo. Nechcem sa vyhovárať ale asi to bude tým štvrtým ročníkom. Posledným.
Spätne som sa nad tým celým zamýšľala. Len nedávno som mala pätnásť a s očakávaním i strachom som vstúpila na pôdu internátu a novej školy. Neznáme mesto, ľudia. Teraz sú Košice akousi mojou súčasťou. Nechcem tam zostať bývať ale občasné návštevy rada absolvujem.
Všetko čo sa v mojom živote odohralo ma ovplyvňuje. Jasné, nie je to žiadny nový objav. Len tým chcem, ako hovorí jeden môj učiteľ, premostiť. Na minulosť a postoj k nej.
My ľudia sa zvykneme minulosti zbavovať. Skončí jedna etapa v našom živote a šup, zavrieme veci, fotky a všetko čo nás s tým spája do krabice. Dokonca aj spomienky, myslím tie v našej hlave. Niekedy je to tak lepšie, jednoduchšie. Ja si ale myslím, že nejde o to zabudnúť. Treba sa s tým vyrovnať. Prijať všetko čo sa stalo. Nechcem nikoho poučovať ani sa hrať na múdru. Len mi je niekedy smutno. Z toho ako sa k tomu všetkému staviame. Jedného dňa sa totiž pozrieme dozadu. Chtiac či nechtiac. Postačí vôňa, slovo alebo len nepatrný zvuk a my sa ocitneme niekde kde sme nechceli. Pri spomienke, ktorá už mala byť dávno zabudnutá. Vtedy príde zlom. Zabolí to, zamrzí. Namiesto jemného úsmevu a vďačnosti. No a ten moment nás prinúti uvedomiť si, že nebolo potrebné všetko vymazať ale jednoducho sa s tým už na začiatku vnútorne vyrovnať. Aj za cenu toho, že na to treba viac času a úsilia.

Kuk

utorok 10. júla 2018

Letná zmena


Leto je fajn ale ja som prišla na to, že mám radšej iné ročné obdobia. Nesúvisí to s teplotou.
Na to minuloročné som sa veľmi tešila. Mala som kopec očakávaní a myslela som si, že bude najlepšie v mojom živote. Hups. Opak bol pravdou. Tento rok som si preto povedala, že sa nebudem tešiť. A na moje veľké prekvapenie to vychádza zas úplne opačne. Fakt sa z toho črtá celkom fajn obdobie. Stále však k nemu cítim mierny odpor.
Je to mojou zmenou? Možno. Od minulého roka je zo mňa iná Ria. Veľmi silno to pociťujem nie iba ja ale aj moji kamaráti. Dlho som sa kvôli tomu trápila. Aj mám ešte občas také chvíľky kedy šťastný človek vyzerá diametrálne odlišne ako ja v tej chvíli. Nevadí. Raz to bude fajn.
Nejako som sa tou zmenou nezaoberala až do minulého týždňa. Bolo mi povedané, že o pár rokov to so mnou bude na nevydržanie. Takže, nie, nebude. Som odhodlaná spraviť všetko len aby to tak nebolo.
Mnoho vecí nás dokáže zmeniť. Niekoho obrovské šťastie, iného veľké zmeny a ďalšieho sklamanie či smútok. Je na nás ako veci príjmeme. Tak som sa to snažila prijať. Aby som sa nezmenila. Čo? No predsa tú veľkú vec v mojom živote. Darilo sa mi. A potom? Ajajaj. Bol zo mňa razom iný človek.
Viete, ono je to v poriadku. Možno už nikdy nebudem navonok pôsobiť tak láskavo a srdečne ale skôr odvážne a sebaisto. No niekde, v tom tajnom kútiku mojej duše, kde vidia len tí povolaní, stále spinká stará Ria. Je to vlastne fajn.
Nebojme sa našich zmien. Vždy sa dejú pre niečo. Život nás formuje tak sa nechajme. Tí praví to príjmu s láskou a porozumením, pomôžu nám nezablúdiť a udržať sa na tej správnej ceste. Raz to pochopí každý z nás.
Teším sa na všetko čo sa ešte stane. Prajem si, a zároveň každému z Vás, aby sme toto leto strávili s ľuďmi ktorých máme radi. Oslavujme výnimočné dní. Robme šialenosti, buďme odvážni. Nezabudnime však stáť na blízku našim kamarátom. Viem, možno bude toto leto pre Teba také ako to minulé pre mňa. Neprajem Ti to ale ak náhodou mám tu jednu myšlienku, ktorú som si zapísala pred pár dňami. Možno nebude úplne súvisieť s Tvojou situáciou ale nevadí:
...a v tom momente som si uvedomila, že je to presne o tom. O ľuďoch ktorý sedia na brehu jazera a o tých, ktorý sú ďaleko ďaleko od neho, aj keď vedia, že niekde tam to jazero je. Oni si ale radšej vybrali byť vo svojej ulite, kde sú ich pocity ukryté hlboko pod obalom a všetko je jednoduchšie ako by bolo sedieť o trištvrte na dve ráno pri brehu tak nádherného jazera, (zatiaľ) ukrytého pod rúškom tmavej noci.
Nuž, asi som predsa len tak trošku stále mnou.

Kuk

utorok 12. júna 2018

Na génoch nezáleží


Veci sa vraj dejú pre niečo. Všetky. Viete, asi som nikdy nechcela odhaľovať na tomto blogu moje prílišné súkromie. V poslednej dobe však cítim, že tento článok napísať musím. Možno niekomu pomôže, stane sa inšpiráciou alebo Vám len zlepší deň či vyčarí úsmev na tvári. No a mne pomôže posunúť sa ďalej.
Keď som bola ešte v brušku, mala som inú maminku a ocka ako mám teraz. Vlastne, stále mám po biologickej stránke aj tých, no po tej takej skutočne mamkovsko ockovskej mám iných. Pre poriadok, nazvime moju biomamu L. a bioocka M. Volám ich totiž menami. Stalo sa to veľmi jednoducho. Som adoptovaná. Nie, neberiem to ako niečo zlé ani smutné. Ani vy to tak neberte a hlavne ma, prosím, neľutujte. Som s tým v pohode. Samozrejme, sú aj chvíle, kedy premýšľam prečo odo mňa L a M odišli. Hneď dvakrát.
Totiž, prvýkrát ma opustili hneď po narodení. No a druhý krát tesne po tom ako som sa s nimi stihla spoznať. Mala som čerstvých 15. Bolo to v lete pred nástupom na strednú školu. Jedny z najkrajších okamihov v mojom živote. Keby sa to dalo opísať slovami, dopriala by som Vám ten pocit aspoň tak, lenže, asi to jednoducho treba zažiť. Viete, keď prvýkrát, po toľkých rokoch objímete ženu, ktorá Vás nosila pod srdcom a do poslednej sekundy verila v šťastný koniec je to jeden z najsilnejších a najemotívnejších pocitov aké kedy zažijete. Navyše, celý život sa pozeráte na to, ako sa Vaši kamaráti podobajú na ich rodičov. Nevravím, na moju maminku a ocka (adoptívnych) sa tiež podobám. Väčšina ľudí by ani nepochybovala o tom, že nie som biologicky ich. Ja sama som však aj tak stále vedela, že tam niekde vonku sú ľudia, ktorým som možno "akoby z oka vypadla". A že som aj vypadla! Ako bábätko som bola celý M. No a moje oči, tie mám krásne po L.
Ako sme sa tak spoznávali stretávali, zistila som o sebe, že mám súrodencov. Dve vlastné sestry, dvojičky. Vždy som túžila po staršom bratovi a verte mi alebo nie, aj toho mám. Hneď dvakrát, no spolu aj s ešte jednou sestrou máme spoločného len ocka. V prvom rade som sa však zamerala na dvojičky. Každé stretnutie som s tým M a L pílila uši. Asi aj preto sa naše stretká skončili. Po cca pol roku sa mi totiž prestali ozývať. Zo začiatku som sa kvôli tomu veľmi trápila. Postupom času a môjho dozrievania som pochopila, že sa zreme jednoducho zľakli. Moji súrodenci o mne doteraz nevedia. Ani moja maličká neter, ktorá sa medzičasom narodila. Niekedy sa ráno budím s pocitom toho správneho dňa na ozvanie sa sestrám. Nie je to vôbec jednoduché, povedať niekomu doposiaľ v podstate neznámemu, že sme súrodenci. Preto väčšinou zlyhám. V mojom vnútri sa bijú dve Riušky. Jedna je tá, ktorá by bola ochotná ísť, zaklopať na dvere a všetko dať na pravú mieru. Tá druhá sa však bojí, že rozbije rodinu, ktorá je veľmi šťastná. Ľúbim ich. Všetkých do jedného.
Aby som však nevyznela tak, že si nevážim mamku a ocka, ktorí ma vychovali a celú moju rodinu, nie je to tak. Viete, rodina nie je o génoch. Je to o láske, ktorú si dávate. Nie, jasné, nebolo to vždy ružové. Všetci sa občas hádame a máme zlé dni. Ale to je úplne v poriadku. Vážim si, najviac na svete mamku aj ocka. Babku aj dedka. Všetkých. Nikdy som nemala pocit, že by som nebola ich.
Je totiž rozdiel medzi mamou a mamou. Jedna je tá, ktorá ma porodila a tá druhá ku mne vstávala o štvrtej ráno, keď mi bolo zle, tešila sa nad každým mojím úspechom. Môj život bol ovplyvnený dvoma ľuďmi, ktorí sa stali skoro pred 18timi rokmi rodičmi. Vybrala som si ich svojím úsmevom a oni mi za to dali domov.
Zároveň som Vďačná aj L a M. Mohli sa totiž rozhodnúť pre tú možno jednoduchšiu cestu a dať ma proste preč. Lenže nie, oni sa rozhodli bojovať a veriť do poslednej sekundy. Do úplného konca. Nikdy by som nespoznala tento svet a jeho krásy, keby sa rozhodli inak. A možno aj preto vždy verím v šťastné konce. Pretože mám jeden obrovský príklad, kde sa tá viera naozaj vyplatila.

Kuk

nedeľa 20. mája 2018

Spomeňme si na to dobré



Som človek, ktorý žije v oblakoch. Pôvodne som chcela použiť slová ako "dreamer" alebo "snílek" ale ani jedno z nich nie je spisovné. Nie že by som na to nejako extra dbala ale predsa len keď sa zamyslím nad svojím rodným mestom a pridám k tomu odbor, ktorý študujem, patrilo by sa. Nuž ale naspäť k téme.
Tým, že skôr lietam v oblakoch akoby som kráčala nohami pevne po zemi, mám občas mylné pocity. Napríklad o dobre na tomto svete. Nie, neverím, že svet je zlý. Ale o tom Vás teraz presviedčať nebudem. V poslednej dobe som od viacerých mne blízkych ľudí, počula jeden zaujímavý poznatok. Týkal sa ľúdí a vzťahov. "Ria, každý hovorí o svojom bývalom alebo bývalej len v zlom" prípadne "Vieš, vždy, keď mi niekto hovorí o bývalom vzťahu, spomína len to zlé. Smutné, nemyslíš?" Áno, myslím! Haló, ľudia, zobuďme sa. Nie, nechcem teraz vyznieť ako nejaký životný kouch. Ale naozaj je potrebné kydať na seba a hovoriť vzájomne na toho druhého len to zlé? A teraz nemám na mysli len vzťah akože frajer a frajerka. Môže ísť o kamarátky, známych, rodinu... Skrátka o každého jedného kto z nejakého dôvodu úž nie je súčasťou našej púte na tomto svete.
My, ľudia dnešnej doby máme tendenciu zvaľovať vinu na iných a veľmi nás baví, robiť druhým zle. Možno sa mýlim ale niekedy mám naozaj taký pocit. A je mi z toho smutno. Veľmi smutno. Spomeňme si ako nám bolo vtedy dobre. Ako sa o nás dotyčná osoba starala, zobrala nás na výlet, urobila nám raňajky, objala nás... Hocičo. Neverím, že nenájdete ani jednu krásnu spomienku.
Stačí si spomenúť na to šťastie, ktoré prúdilo celým naším telom, čo prúdilo, priam žiarilo všade okolo keď sme boli spolu. Pamätáš? Cítil/a si sa vtedy úžasne. Naozaj máš ešte stále pocit, že sa musíš svojej kamoške posťažovať na to, ako rozvaril tie cestoviny na ktoré si sa tak tešila? Nemyslím si. A ak náhodou Ti ten človek skutočne len ubližoval, potom nie je ten zlý len on ale aj Ty. Vždy máme možnosť voľby. Vždy máme možnosť odchodu.
Ak sa niekto od nás rozhodne odísť, poprajme mu len to dobré. Hovorme o ňom v tom najlepšom ako dokážeme. Ak pre nič iné, tak aspoň pre to, že tu tá osoba s nami bola a zaslúži si aspoň takúto formu vďaky.
No a na záver sa chcem poďakovať za inšpiráciu na článok. Ďakujem ❤

Kuk

štvrtok 3. mája 2018

Toto chcem stihnúť do roka a do dňa




Celé naše detstvo túžime byť dospelí a keď už to má prísť, zrazu sa nám dospieť absolútne nechce. Zajtra (4.mája) to čaká aj mňa. Presne o 11:50 na obed budem dospelá. Keďže milujem narodeniny a celkovo sviatky, nie len moje ale aj mojich blízkych, mám obrovskú radosť. Najradšej by som bola s každým na kom mi záleží, bohužiaľ to však nie je možné. Rozhodla som sa však spísať si zoznam vecí, ktoré by som chcela za ten rok, čo budem mať osemnásť, stihnúť. Chcela by som navštíviť aspoň 5 krajín sveta. Cestovanie je jedna z činností, ktorou by ma bavilo sa živiť. Milujem spoznávanie nových vecí a krásu nášho sveta. Preto som sa rozhodla, že je načase konečne vycestovať.
Osamostatniť sa. Áno, tento bod je jeden z tých náročnejších, no rada by som si našla prácu a pokiaľ možno aj samostatné bývanie, prípadne s niekým.
Viac sa učiť. A tým nemyslím len veci potrebné do školy. Celkovo sa vzdelávať a nasávať nové informácie. Zodpovedať si na otázky, ktoré ma už dlhšie zaujímali.
Prečítať viac kníh a pozrieť si viac filmov. Hlavne tie knihy, ktoré v poslednom čase dosť zanedbávam.
Aktívnejšie blogovať. Tento bod som si stanovila už niekoľkokrát. Zatiaľ sa mi darí dať články približne 2 krát do mesiaca. Chcela by som však vydávať aspoň jeden článok týždenne.
Vyhrať Blogera roka. Je to síce ťažká výzva ale veď predsa nič nie je nemožné pokiaľ si za tým ideme.
Viac športovať. Myslím si, že tento bod bude asi najľahší. Nie, nie som žiadny extra športovec ale keď k cvičeniu pridám ešte pár krát do týždňa plávanie, budem nadmieru spokojná.
Prihlásiť sa na spoločenské tance. Áno, tento bod tak trošku súvisí s predošlým. Spoločenské tance sú niečo, čo ma zaujímalo odmalička no doposiaľ som hľadala skôr výhovorky ako riešenia. To sa však, pevne verím, čoskoro zmení.
Ujasniť si myšlienky. Tento bod sa týka môjho osobného života. V podstate k tomu dodám asi len to, že pevne verím v šťastné vyriešenie.
Urobiť niečo bláznivé! Mojim veľkým snom je paragliding. Na začiatok by však stačil nejaký menej adrenalínový no zato stále bláznivý zážitok.
Dostať sa na vysokú školu. V poslednej dobe mám pocit, že sa potrebujem s niekým porozprávať. Presne o tomto. Aj keď už som si vysokú školu vybrala, stále mám isté pochybnosti, či je to správna voľba.
Ochutnať veľa nových a hlavne pravých čajíkov. Možno ste si všimli a možno nie, ale som veľký milovník čajíkov a vždy sa poteším novému.
Každý deň sa na niekoho neznámeho usmiať. Veď predsa úsmev vždy zlepší niekomu deň, no nie?
Nasledovať svoje srdiečko. Áno, to robím stále. No nie vždy sa mi podarí ľuďom povedať ako veľmi mi na nich záleží.
Navštevovať svojich blízkych. Viac ako doteraz. Skrátka tráviť oveľa viac času s ľuďmi, ktorých nemôžem vidieť každý deň.
Vedieť sa o niekoho/niečo postarať. Mať skrátka zodpovednosť. Ťažko sa to vysvetľuje. Myslím si však, že to väčšina z Vás pochopí.
Veľa sa smiať. Áno, to je jedna z najlepších vecí na tomto svete. A najlepšie je, že nákaza druhých je pozitívna.
Nestratiť nikoho z mojich ľudí. Áno, možno jeden z najťažších bodov v mojom zozname no zároveň jeden z tých najpodstatnejších.

Kuk

streda 4. apríla 2018

Všetko šťastie sveta



Pri písaní tohto príspevku som sedela vo vlaku. Áno, zas. S mastnými vlasmi, absolútne nenamaľovanou tvárou a predsa som sa cítila skvelo. Skrátka a dobre, nestihla som to. Posledné dva dni som totiž skoro celé prespala. Nie že by som bola lenivá. Proste som si chcela oddýchnuť a spracovať udalosti posledných dní.
Uvedomila som si totiž, že v mojom živote sa vyskytujú tí najlepší ľudia na svete a že sme si všetci strojcami vlastného šťastia. Jasné, verím aj na to, že čo sa má stať to sa stane. Ale úprimne? Vždy si môžme vybrať kedy a z čoho budeme šťastní. Veľmi často sa v poslednej dobe stretávam s vetou typu: "Ale keď ten človek má robí šťastným..." Podľa mňa je to chyba. Nikdy Ťa nikto nemôže urobiť šťastným pretože Ty sám sa rozhodneš kedy a za akých okolností si do života to šťastie pustíš. Neviem či som to vysvetlila správne ale snáď to chápete.
A teraz by som Vám rada povedala niečo o ľuďoch v mojom živote. Už dávnejšie som si začala uvedomovať paradox - milujem ľudí ale zároveň neznášam zaľúdnené miesta. Divné? Hneď to vysvetlím. Na ľuďoch ma fascinuje ich rozmanitosť. Občas sa len tak pozriem na neznámeho či neznámu a analyzujem čo je asi zač. Prípadne rada pozorujem ľudí v rôznych situáciách. A je vtedy jedno či je to niekto mne blízky alebo úplne neznáma osôbka. Ako som už v minulom článku spomínala, najradšej by som si vypočula príbeh každého z Vás. Je tu však aj druhá strana, kedy sa necítim komfortne. Ak sa ocitnem v dave ľudí, potrebujem pri sebe niekoho komu verím. Vtedy sa totiž cítim oveľa lepšie a bezpečnejšie. Taktiež som nerada stredobodom pozornosti. Mám rada svoj pokoj a pozíciu pozorovateľa. Ale viete čo mám ešte radšej? Ten pocit, že tu nie som sama. Ako asi každý z nás.
A teraz...
Ďakujem všetkým ľuďom, ktorý tu so mnou sú.
Ďakujem môjmu soulmate, že ma naučil v živote veci, vďaka ktorým som teraz takýmto (super) človekom. Som nesmierne šťastná že si stále tu a neľutujem absolútne nič. Je krásne vidieť že aj keď sa veľa vecí mení a my sa posúvame každý inou cestou, niektoré putá tu (dúfam) stále zostávajú.
Ďakujem mojím čajkám za to, že tu boli vždy. Že to so mnou vydržali a nikdy nevzdali
Ďakujem každej mojej kamarátke ktorá pri mne stála keď mi bolo najhoršie. Kamarátom taktiež. Niektorí tu už možno nie sú no aj tak vás mám rada.
Všetkých si Vás veľmi vážim!!!
Nie, nezabudla som na rodinu. No cítim to tak, že tento článok proste venujem vyššie spomenutým ľuďom.
A múdrosť na záver? Robte veci, ktoré cítite, plňte sľuby, podporujte sa navzájom a užívajte si každú možnú sekundu s ľuďmi na ktorých vám nesmierne záleží. A samozrejme pite čaj.

Kuk

streda 14. marca 2018

Je presne 21:14



Práve v tejto chvíli sa nachádzam na lavičke blízko nášho domu. Sedím tu už asi desať minút a prezerám si texty, ktoré som napísala. V diaľke počujem autá na diaľnici. Zaštekal pes.
Všetko je ponorené do tmy. Okrem mňa a kúska lavičky na ktorej sedím. Niečo naň vrhá svetlo.
V dome oproti mne sa svieti. Majitelia asi pozerajú telku. Je zvláštne ako sa môžete len tak pozerať do domov rôznych tvarov a veľkostí bez strachu, že vás niekto uvidí. Zaujímalo by ma, aký je príbeh tých ľudí dnu. Vlastne by ma zaujímal príbeh každého jedného človeka na tomto svete.
Je presne 21:14. Sedím tu pretože som sa pohádala s mamou. Nezvykneme po sebe kričať často. Najmä ja nie. No dnes je bohužiaľ jeden z tých večerov kedy sme obidve trošku zvýšili hlas. Čau mami, ak to čítaš.
Mám chuť na palacinky. Pudingové so zmrzlinou. Nemôžem palacinky, puding ani zmrzlinu no sľubujem si, ako tu sedím na tomto mieste, že hneď ako sa vyskytnem v tej dokonalej palacinkárni v Nitre, tak zhreším a dám si ich. Zamyslela som sa. Možno to nie je taký dobrý nápad. Bude mi zle. Na jednej strane mi to za to stojí, na druhej nechcem pregrcať celú návštevu Nitry. Pousmiala som sa.
Neviem či to poznáte alebo nie, no mať intoleranciu na mlieko a ešte k tomu aj akýkoľvek výrobok z neho je celkom sila. Aj keď kakavko je fajn aj z kokosového. Nie, nesťažujem sa, už som si zvykla.
Nedávno som rozmýšľala nad tým, že by som sa možno stala vegánkou no vzápätí na to som to hneď zamietla pretože nemôžem žiť bez praženice, volských ôk a hemendexov.
Ach. Začínam sa trošku obávať, že tento článok nebude mať žiadnu hlbokú myšlienku a asi nebude ani veľmi zábavný ale aj toto som ja. A asi je dobre ukázať, že všetci sme len bežní smrteľníci. Je to kruté ale je to tak. Fuuu, teraz som bola realista. To sa mi často nestáva.
No nič, ospravedlňujem sa že ste stratili tých pár minút týmto menším nezmyslom no zároveň sa teším, pretože sa zas zvýši čísielko v tabuľke sledovanosti blogu. Nie, nie, srandujem. Jasné, že si to vážim tak celkovo. Naozaj. Aj ak si čítate len prvé tri slová z každého článku.
Dnes mi to písanie veľmi nejde ale sľubujem, že nabudúce to bude lepšie. Fakt. Idem si dať nejaké obilné kakao. Alebo aj čaj. Aj vy si dajte. Odporúčam zelený, je to kamoš na akúkoľvek chvíľku.

Kuk

štvrtok 15. februára 2018

Káva, hranolky a kamaráti



Dnes bol Valentín. Teda ešte stále je. Ale možno už aj nie pokiaľ tento článok čítaš neskoro alebo som zaspala pri jeho písaní a postla ho až dnes. Fíha. Nečakané. Nikdy som tento "sviatok" nejako nebrala do úvahy. V podstate to pre mňa bol deň ako každý iný pokiaľ som nebola vo vzťahu. To znie ako by som tých vzťahov mala tristo. Ale nie. Nebojte.
Nuž ale povedať som chcela, že keď som už mala toho chlapca, tak to bol fakt dôležitý deň. Ak sa na to pozriem teraz tak nie je. Dôležité sa je ľúbiť každý deň a nie len na Valentína. Ja viem že to viete. Len aby ste náhodou nezabudli. Tento rok bol Valentín úplne iný ako ostatné. Tento rok som ho strávila s Natálkou. To je moja kamka. Najprv sme sa pozvali na kávu a potom na hranolky. Skvelá kombinácia by som povedala. Až mi teraz prišlo trošku smiešne. Hihi.
Ako sme tak sedeli na tej káve (ešte pred hranolkami) a rozoberali všetky možné témy, napadlo nám kúpiť si kvietok. Pôvodne ružu. Ale ruža je klišé (aj keď niekedy to najkrajšie klišé ale o tom potom). Keďže je Natálka také wild child a ja milujem všetko živé, bolo rozhodnuté. Kúpime si tulipán a červený karafiát!
Prvoradé boli samozrejme hranolky. Mňam. Tak sme si dali veľké. Veď no a čo. Zas sme prebrali všetko možné. A hor sa po kvety!
Kvetinárstvo bolo blízko. V nákupnom centre je vlastne všetko blízko. Lenže nastala zrada. Tulipány neboli pekné. Akože boli ale vyzerali biedne. Chápeme sa dúfam. Nebola to však až taká tragédia. Mali totiž nádherné gerbery. Karafiáty boli našťastie v poriadku. Nuž a keďže sme s Natálkou dobré duše, rozhodli sme sa kúpiť kvietok aj Rebečke. To je naša kamka tiež. Neviem ako sa volal. Ale bol ružový a pôsobivý. Ten kvet myslím. Neviete si predstaviť tú radosť nielen v našich ale aj Rebečkiných očiach.
Čo z toho vyplýva? Že sebeláska je dôležitá. A aj robenie radosti druhým. Takže milí moji sebeláskujte sa a robte si radosť pretože aj keď sa to nezdá, niekedy vám to môže úplne zmeniť nielen deň ale aj celkový postoj k životu, sebe samému a druhým.

Kuk

nedeľa 7. januára 2018

A takýto rok som mala ja....


Celkom dlho som rozmýšľala nad tým, či niečo takéto vydám keďže je to tak trošku klišé a robia to všetci. No myslím si, že to bude pre vás v niečom ponaučujúce a pre mňa peknou spomienkou. Ešte celkom neviem čo konkrétne Vám chcem povedať a akou formou. Som totiž trošku chaotická v takýchto veciach.
Okej. Začnime teda takým všeobecným zhrnutím. Čiže, za rok 2017 som vypísala celkom 7 zápisníkov rôznych tvarov a veľkostí. Skrývajú sa v nich moje nálady, nápady, zážitky,... Proste niečo ako jeden veľký príbeh tohto roka.
Ďalej som za tento rok stratila dve podstatné osoby môjho života. Nadobudla som jednu. Veselé a smutná dni sú na tom tak 50:50.
Veľa som sa naučila, veľmi som sa zmenila, prečítala som zopár kníh, občas bola protivná, niekedy som mala radšej sójové kakao ako kávu, ochutnala som veľa nových čajov a zažila veľa trpkých ale i sladkých príchutí života.
Začiatok môjho minulého roku bol plný úsmevných vecí. Ako si tak čítam tie zápisky tak mám pocit, že som bola fakt šťastná. Stanovila som si niečo ako malé sny a hneď som si ich aj pár splnila. Napríklad vozenie sa v nákupnom košíku či kúpa héliových balónikov. Mala som aj svoje anjelské obdobie a bola som na výstave škatuliek od zápaliek. Celkovo som bola taká art.
Ďalšou významnou vecou boli šteniatka. Teda, začalo to kotnosťou môjho psa samozrejme. Vlastne feny. Nuž a tak do našej rodiny začiatkom februára pribudlo desať malých guľôčok. Boli to najradostnejšie dni roka. Celý február bol. Spoznala som totiž človeka, ktorý mi ukázal iný pohľad na svet. Človeka, s akým som sa vždy (a navždy) chcela kamarátiť. A aj keď som samozrejme mala svoje deep stavy, vždy tu bol a vyčaril mi úsmev na tvári. V zápisníku ma najviac zaujala farebne napísaná veta: NEBUĎ DEBIL LEBO PRÍDEŠ O VŠETKO!!! Ria 2k17
Nuž, niečo pravdy na tom bude.
V marci som sa rozhodla, že moja izba bude naozaj moja. Popísala a pokreslila som si steny vecami a citátmi, ktoré milujem. Napríklad som si nakreslila mrkvu. Na tú som asi najviac hrdá. Bol to však aj mesiac kedy ma veľmi ovplyvnil film Piata loď. Na filmy a celkovo témy o rodine som veľmi citlivá preto nebolo dňa bez akejkoľvek myšlienky, ktorá by nesúvisela s týmto filmom či pesničkou od Katarzie - Kde sa slzy berú. Nuž a bláznivé chvíle? Samozrejme, že boli! Spadla mi zmrzlina cestou na výstavu s naším učiteľom, s Rebečkou (moja spolubývajúca) sme si založili svetoznámu kapelu a napísala som bratovi, ktorý nevie, že je môj brat. Sranda, nie? Asi to bol jeden z najmelancholickejších mesiacov a zároveň mesiac, kedy som si myslela, že sa moja intuícia úplne zbláznila.
Viete, vždy som mala neskutočne silnú intuíciu. Či už ide o dobré alebo menej dobré veci. Vždy sa všetko do bodky vyplní. No občas má človek v živote obdobia, kedy je tak zaslepený niektorými citmi až si nechce pripustiť, že sa niečo deje. Bohužiaľ na to často krát aj dopúšťame.
Poďme však pokračovať ďalej.
Hneď prvého apríla začal Bloger roka. Ria bola úplne bez seba a celý čas sa držala v prvej pätnástke. Na postup to bohužiaľ nestačilo. Mali sme dokonca aj nejaké prázdniny a ja som prvýkrát navštívila Viedeň. Očarujúce to mesto. Vlastne celý mesiac sa niesol v znamení "moje poprvé". Nie, nie tak ako to vyznie. Myslím to tak, že Bloger roka, Viedeň, prvýkrát som si vyžehlila vlasy, rozlúčili sme sa s pár šteniatkami, chcela som napísať knihu pre deti... Skrátka bláznivý mesiac.
Máj bol super. Mala som totiž narodeniny a dostala som obrovskú mrkvovú kyticu. Najlepší dar na svete. Zároveň som ale aj bola trošku smutná, keďže som to nemohla osláviť s najdôležitejšími osôbkami v mojom živote. Teda, nie so všetkými. V tomto ľúbeznom mesiaci som si založila facebookovú fanpage. Blogu, samozrejme. A teraz sa všetci podržte. BOLA SOM NA KONCERT KISS V BRNE A NESKUTOČNE DOKONALÉ TO BOLO!!! OMG!!! CHÁPETE? Fajn. Dobre. Už som kľudná. Ja len, že to bol topinky zážitok. Máj bol ale aj mesiacom kedy, som urobila veľa hlúpostí a chýb. Asi nechcem veľmi rozoberať o čo išlo. Chcem vás však poprosiť o jedno. Vždy si dopredu poriadne premyslite činy, ktoré chcete urobiť. Pretože neskôr to môžete veľmi veľmi ľutovať. Na druhej strane som v daný mesiac pochopila mnoho vecí. Naučila som sa, že navždy môže niekedy trvať len sekundu. Že ľudia ku ktorým sa správame najhoršie nás milujú najviac. Že aj najlepší priatelia majú občas svoje protivné chvíľky. Že nechať niekoho ísť je tou najjednoduchšou vecou na svete,  no skutočný boj začína vtedy keď si všetko uvedomíš a napriek tomu sa musíš brániť tej neúprosnej túžbe zavolať ho naspäť. Že nie vzdialenosť ľudí rozdeľuje. Ale mlčanie. A že nech sa teraz nachádzam kdekoľvek, presne tak to malo byť. A viete čo? Poďme radšej ďalej.
V júni som spoznala dosť spešl super človeka. Síce zatiaľ iba virtuálne ale aj to sa počíta. Nadobudla som skvelé kontakty a skúsenosti vďaka dobrovoľníctvu na Art Film Feste. Taktiež to bol aj posledný mesiac pred prázdninami. Také menšie voľno. Navonok bezstarostná ja. Moje vnútro však bolo plné otázok. Ostrihala som si svoje dlhé vlasy. Bol to asi taký nový štart alebo ja neviem.. Začala som si vďaka istým veciam uvedomovať aká som.
Júl a august boli mesiacmi novostí. Bola som v Prahe, ktorá mi neskutočne učarovala. S virtuálnych kamarátov sa stali tí skutoční a ja som prežívala pokojno búrlivé obdobie. Zažila som veci, ktoré by mi nikdy nenapadli. Pochopila som, že nie vždy sa zamilujeme do osoby, ktorá pre nás veľa znamená. Ťažko sa mi to vysvetľuje a ani vlastne neviem do akej miery sa s tým chcem podeliť ale... Verte mi, že aj keď veríte istým veciam, život to zariadi úplne inak a ukáže vám že vaše zásady sa dajú porušiť veľmi veľmi ľahko. A vy ste aj tak nesmierne šťastný a zároveň sa Vám chce smiať z toho aké je všetko bláznivé. A potom? Nuž... Druhá polovica letných prázdnin, respektíve ich koniec bol asi najhorším obdobím. Len by som vám rada povedala, že veci nie sú vždy podľa našich predstáv a za každú našu chybu si musíme niesť zodpovednosť. To čo sa vtedy dialo by som nazvala psychickým zrútením, ktoré ma pretvorilo na úplne iného človeka.
A to sa so mnou vlastne ťahalo veľkú časť jesene. A aj keď som sa snažila kráčať ďalej, občas ma to zasiahlo hlbšie ako som čakala.
Jeseň bola doslova jeseň. Dialo sa aj mnoho skvelých vecí. Napríklad môj pes vyhral súťaž alebo som vyčarila úsmev na tvárach mojich kamarátov. Dokonca som sa mala možnosť zúčastniť skvelých akcií vďaka mojej Zikuške. Navštívila som moju vysnívanú FAMU a aj Prahu, opäť. Zistila so, že tí praví priatelia sú tu pre Teba aj keď sa nevidíte a nekontaktujete veľmi dlhú dobu. Bolo toho mnoho čo som sa snažila pochopiť. No úprimne? Pod tým úsmevom a bezstarostnosťou sa skrýval smútok neskutočných rozmerov.
A potom? Potom prišla zima. Vianoce som strávila v rodinnom kruhu a zas som sa pobrala do Prahy. Strávila som tam veľa krásnych chvíľ so super ľuďmi. Pár som ich aj spoznala čo si veľmi vážim. Koniec roka bol asi najzvláštnejší v mojom živote. Ale zároveň to bolo fajn pretože... Pretože skrátka tento rok mi dal pocítiť toľko vecí.
A ako by som ho zhodnotila na záver?
Tak, že občas túžim byť slnečnicou, ktorá sa vždy otáča chrbtom k temnote. Tak, že každá jedna maličkosť, keď sa spätne obzrieme, nás dostane na úžasné miesta. Že občas potrebujem len hudbu, oheň a dobrých priateľov pri sebe. Že umenie je dôležité. Že ak chceš spoznať tajomstvo hviezd, nemôžeš byť pesimista. Zázraky existujú ak na ne veríš. Že aj chlapci plačú. Tak veľmi a úprimne ako dievčatá. Naučila som sa... Všetko, čo som mala. A tak isto aj Ty. My všetci. Prešla som veľa zmenami, či už ide o vizáž alebo moje vnútro.
No a na záver?
Chcem sa poďakovať každému, s kým som tento rok mala možnosť prehodiť čo i len jedno slovo alebo vetu. Myslím, že vás, mojich naj, menovať nemusím. Veľmi dobre viete ako si vás vážim a.... Ja zas viem, že nie každý z vás má rád moje citové výlevy, čože si to necháme na potom. No ľúbim Vás. Všetkých. Veľmi. Či už sa poznáme niekoľko rokov alebo len pár mesiacov.
Ďalej sa chcem poďakovať ľudom, ktorý ma pravidelne alebo aj nepravidelne čítajú. Aj tým, ktorý čítajú len nadpisy.
Majte nádherný rok 2018!

Kuk