nedeľa 7. januára 2018

A takýto rok som mala ja....


Celkom dlho som rozmýšľala nad tým, či niečo takéto vydám keďže je to tak trošku klišé a robia to všetci. No myslím si, že to bude pre vás v niečom ponaučujúce a pre mňa peknou spomienkou. Ešte celkom neviem čo konkrétne Vám chcem povedať a akou formou. Som totiž trošku chaotická v takýchto veciach.
Okej. Začnime teda takým všeobecným zhrnutím. Čiže, za rok 2017 som vypísala celkom 7 zápisníkov rôznych tvarov a veľkostí. Skrývajú sa v nich moje nálady, nápady, zážitky,... Proste niečo ako jeden veľký príbeh tohto roka.
Ďalej som za tento rok stratila dve podstatné osoby môjho života. Nadobudla som jednu. Veselé a smutná dni sú na tom tak 50:50.
Veľa som sa naučila, veľmi som sa zmenila, prečítala som zopár kníh, občas bola protivná, niekedy som mala radšej sójové kakao ako kávu, ochutnala som veľa nových čajov a zažila veľa trpkých ale i sladkých príchutí života.
Začiatok môjho minulého roku bol plný úsmevných vecí. Ako si tak čítam tie zápisky tak mám pocit, že som bola fakt šťastná. Stanovila som si niečo ako malé sny a hneď som si ich aj pár splnila. Napríklad vozenie sa v nákupnom košíku či kúpa héliových balónikov. Mala som aj svoje anjelské obdobie a bola som na výstave škatuliek od zápaliek. Celkovo som bola taká art.
Ďalšou významnou vecou boli šteniatka. Teda, začalo to kotnosťou môjho psa samozrejme. Vlastne feny. Nuž a tak do našej rodiny začiatkom februára pribudlo desať malých guľôčok. Boli to najradostnejšie dni roka. Celý február bol. Spoznala som totiž človeka, ktorý mi ukázal iný pohľad na svet. Človeka, s akým som sa vždy (a navždy) chcela kamarátiť. A aj keď som samozrejme mala svoje deep stavy, vždy tu bol a vyčaril mi úsmev na tvári. V zápisníku ma najviac zaujala farebne napísaná veta: NEBUĎ DEBIL LEBO PRÍDEŠ O VŠETKO!!! Ria 2k17
Nuž, niečo pravdy na tom bude.
V marci som sa rozhodla, že moja izba bude naozaj moja. Popísala a pokreslila som si steny vecami a citátmi, ktoré milujem. Napríklad som si nakreslila mrkvu. Na tú som asi najviac hrdá. Bol to však aj mesiac kedy ma veľmi ovplyvnil film Piata loď. Na filmy a celkovo témy o rodine som veľmi citlivá preto nebolo dňa bez akejkoľvek myšlienky, ktorá by nesúvisela s týmto filmom či pesničkou od Katarzie - Kde sa slzy berú. Nuž a bláznivé chvíle? Samozrejme, že boli! Spadla mi zmrzlina cestou na výstavu s naším učiteľom, s Rebečkou (moja spolubývajúca) sme si založili svetoznámu kapelu a napísala som bratovi, ktorý nevie, že je môj brat. Sranda, nie? Asi to bol jeden z najmelancholickejších mesiacov a zároveň mesiac, kedy som si myslela, že sa moja intuícia úplne zbláznila.
Viete, vždy som mala neskutočne silnú intuíciu. Či už ide o dobré alebo menej dobré veci. Vždy sa všetko do bodky vyplní. No občas má človek v živote obdobia, kedy je tak zaslepený niektorými citmi až si nechce pripustiť, že sa niečo deje. Bohužiaľ na to často krát aj dopúšťame.
Poďme však pokračovať ďalej.
Hneď prvého apríla začal Bloger roka. Ria bola úplne bez seba a celý čas sa držala v prvej pätnástke. Na postup to bohužiaľ nestačilo. Mali sme dokonca aj nejaké prázdniny a ja som prvýkrát navštívila Viedeň. Očarujúce to mesto. Vlastne celý mesiac sa niesol v znamení "moje poprvé". Nie, nie tak ako to vyznie. Myslím to tak, že Bloger roka, Viedeň, prvýkrát som si vyžehlila vlasy, rozlúčili sme sa s pár šteniatkami, chcela som napísať knihu pre deti... Skrátka bláznivý mesiac.
Máj bol super. Mala som totiž narodeniny a dostala som obrovskú mrkvovú kyticu. Najlepší dar na svete. Zároveň som ale aj bola trošku smutná, keďže som to nemohla osláviť s najdôležitejšími osôbkami v mojom živote. Teda, nie so všetkými. V tomto ľúbeznom mesiaci som si založila facebookovú fanpage. Blogu, samozrejme. A teraz sa všetci podržte. BOLA SOM NA KONCERT KISS V BRNE A NESKUTOČNE DOKONALÉ TO BOLO!!! OMG!!! CHÁPETE? Fajn. Dobre. Už som kľudná. Ja len, že to bol topinky zážitok. Máj bol ale aj mesiacom kedy, som urobila veľa hlúpostí a chýb. Asi nechcem veľmi rozoberať o čo išlo. Chcem vás však poprosiť o jedno. Vždy si dopredu poriadne premyslite činy, ktoré chcete urobiť. Pretože neskôr to môžete veľmi veľmi ľutovať. Na druhej strane som v daný mesiac pochopila mnoho vecí. Naučila som sa, že navždy môže niekedy trvať len sekundu. Že ľudia ku ktorým sa správame najhoršie nás milujú najviac. Že aj najlepší priatelia majú občas svoje protivné chvíľky. Že nechať niekoho ísť je tou najjednoduchšou vecou na svete,  no skutočný boj začína vtedy keď si všetko uvedomíš a napriek tomu sa musíš brániť tej neúprosnej túžbe zavolať ho naspäť. Že nie vzdialenosť ľudí rozdeľuje. Ale mlčanie. A že nech sa teraz nachádzam kdekoľvek, presne tak to malo byť. A viete čo? Poďme radšej ďalej.
V júni som spoznala dosť spešl super človeka. Síce zatiaľ iba virtuálne ale aj to sa počíta. Nadobudla som skvelé kontakty a skúsenosti vďaka dobrovoľníctvu na Art Film Feste. Taktiež to bol aj posledný mesiac pred prázdninami. Také menšie voľno. Navonok bezstarostná ja. Moje vnútro však bolo plné otázok. Ostrihala som si svoje dlhé vlasy. Bol to asi taký nový štart alebo ja neviem.. Začala som si vďaka istým veciam uvedomovať aká som.
Júl a august boli mesiacmi novostí. Bola som v Prahe, ktorá mi neskutočne učarovala. S virtuálnych kamarátov sa stali tí skutoční a ja som prežívala pokojno búrlivé obdobie. Zažila som veci, ktoré by mi nikdy nenapadli. Pochopila som, že nie vždy sa zamilujeme do osoby, ktorá pre nás veľa znamená. Ťažko sa mi to vysvetľuje a ani vlastne neviem do akej miery sa s tým chcem podeliť ale... Verte mi, že aj keď veríte istým veciam, život to zariadi úplne inak a ukáže vám že vaše zásady sa dajú porušiť veľmi veľmi ľahko. A vy ste aj tak nesmierne šťastný a zároveň sa Vám chce smiať z toho aké je všetko bláznivé. A potom? Nuž... Druhá polovica letných prázdnin, respektíve ich koniec bol asi najhorším obdobím. Len by som vám rada povedala, že veci nie sú vždy podľa našich predstáv a za každú našu chybu si musíme niesť zodpovednosť. To čo sa vtedy dialo by som nazvala psychickým zrútením, ktoré ma pretvorilo na úplne iného človeka.
A to sa so mnou vlastne ťahalo veľkú časť jesene. A aj keď som sa snažila kráčať ďalej, občas ma to zasiahlo hlbšie ako som čakala.
Jeseň bola doslova jeseň. Dialo sa aj mnoho skvelých vecí. Napríklad môj pes vyhral súťaž alebo som vyčarila úsmev na tvárach mojich kamarátov. Dokonca som sa mala možnosť zúčastniť skvelých akcií vďaka mojej Zikuške. Navštívila som moju vysnívanú FAMU a aj Prahu, opäť. Zistila so, že tí praví priatelia sú tu pre Teba aj keď sa nevidíte a nekontaktujete veľmi dlhú dobu. Bolo toho mnoho čo som sa snažila pochopiť. No úprimne? Pod tým úsmevom a bezstarostnosťou sa skrýval smútok neskutočných rozmerov.
A potom? Potom prišla zima. Vianoce som strávila v rodinnom kruhu a zas som sa pobrala do Prahy. Strávila som tam veľa krásnych chvíľ so super ľuďmi. Pár som ich aj spoznala čo si veľmi vážim. Koniec roka bol asi najzvláštnejší v mojom živote. Ale zároveň to bolo fajn pretože... Pretože skrátka tento rok mi dal pocítiť toľko vecí.
A ako by som ho zhodnotila na záver?
Tak, že občas túžim byť slnečnicou, ktorá sa vždy otáča chrbtom k temnote. Tak, že každá jedna maličkosť, keď sa spätne obzrieme, nás dostane na úžasné miesta. Že občas potrebujem len hudbu, oheň a dobrých priateľov pri sebe. Že umenie je dôležité. Že ak chceš spoznať tajomstvo hviezd, nemôžeš byť pesimista. Zázraky existujú ak na ne veríš. Že aj chlapci plačú. Tak veľmi a úprimne ako dievčatá. Naučila som sa... Všetko, čo som mala. A tak isto aj Ty. My všetci. Prešla som veľa zmenami, či už ide o vizáž alebo moje vnútro.
No a na záver?
Chcem sa poďakovať každému, s kým som tento rok mala možnosť prehodiť čo i len jedno slovo alebo vetu. Myslím, že vás, mojich naj, menovať nemusím. Veľmi dobre viete ako si vás vážim a.... Ja zas viem, že nie každý z vás má rád moje citové výlevy, čože si to necháme na potom. No ľúbim Vás. Všetkých. Veľmi. Či už sa poznáme niekoľko rokov alebo len pár mesiacov.
Ďalej sa chcem poďakovať ľudom, ktorý ma pravidelne alebo aj nepravidelne čítajú. Aj tým, ktorý čítajú len nadpisy.
Majte nádherný rok 2018!

Kuk