utorok 12. júna 2018

Na génoch nezáleží


Veci sa vraj dejú pre niečo. Všetky. Viete, asi som nikdy nechcela odhaľovať na tomto blogu moje prílišné súkromie. V poslednej dobe však cítim, že tento článok napísať musím. Možno niekomu pomôže, stane sa inšpiráciou alebo Vám len zlepší deň či vyčarí úsmev na tvári. No a mne pomôže posunúť sa ďalej.
Keď som bola ešte v brušku, mala som inú maminku a ocka ako mám teraz. Vlastne, stále mám po biologickej stránke aj tých, no po tej takej skutočne mamkovsko ockovskej mám iných. Pre poriadok, nazvime moju biomamu L. a bioocka M. Volám ich totiž menami. Stalo sa to veľmi jednoducho. Som adoptovaná. Nie, neberiem to ako niečo zlé ani smutné. Ani vy to tak neberte a hlavne ma, prosím, neľutujte. Som s tým v pohode. Samozrejme, sú aj chvíle, kedy premýšľam prečo odo mňa L a M odišli. Hneď dvakrát.
Totiž, prvýkrát ma opustili hneď po narodení. No a druhý krát tesne po tom ako som sa s nimi stihla spoznať. Mala som čerstvých 15. Bolo to v lete pred nástupom na strednú školu. Jedny z najkrajších okamihov v mojom živote. Keby sa to dalo opísať slovami, dopriala by som Vám ten pocit aspoň tak, lenže, asi to jednoducho treba zažiť. Viete, keď prvýkrát, po toľkých rokoch objímete ženu, ktorá Vás nosila pod srdcom a do poslednej sekundy verila v šťastný koniec je to jeden z najsilnejších a najemotívnejších pocitov aké kedy zažijete. Navyše, celý život sa pozeráte na to, ako sa Vaši kamaráti podobajú na ich rodičov. Nevravím, na moju maminku a ocka (adoptívnych) sa tiež podobám. Väčšina ľudí by ani nepochybovala o tom, že nie som biologicky ich. Ja sama som však aj tak stále vedela, že tam niekde vonku sú ľudia, ktorým som možno "akoby z oka vypadla". A že som aj vypadla! Ako bábätko som bola celý M. No a moje oči, tie mám krásne po L.
Ako sme sa tak spoznávali stretávali, zistila som o sebe, že mám súrodencov. Dve vlastné sestry, dvojičky. Vždy som túžila po staršom bratovi a verte mi alebo nie, aj toho mám. Hneď dvakrát, no spolu aj s ešte jednou sestrou máme spoločného len ocka. V prvom rade som sa však zamerala na dvojičky. Každé stretnutie som s tým M a L pílila uši. Asi aj preto sa naše stretká skončili. Po cca pol roku sa mi totiž prestali ozývať. Zo začiatku som sa kvôli tomu veľmi trápila. Postupom času a môjho dozrievania som pochopila, že sa zreme jednoducho zľakli. Moji súrodenci o mne doteraz nevedia. Ani moja maličká neter, ktorá sa medzičasom narodila. Niekedy sa ráno budím s pocitom toho správneho dňa na ozvanie sa sestrám. Nie je to vôbec jednoduché, povedať niekomu doposiaľ v podstate neznámemu, že sme súrodenci. Preto väčšinou zlyhám. V mojom vnútri sa bijú dve Riušky. Jedna je tá, ktorá by bola ochotná ísť, zaklopať na dvere a všetko dať na pravú mieru. Tá druhá sa však bojí, že rozbije rodinu, ktorá je veľmi šťastná. Ľúbim ich. Všetkých do jedného.
Aby som však nevyznela tak, že si nevážim mamku a ocka, ktorí ma vychovali a celú moju rodinu, nie je to tak. Viete, rodina nie je o génoch. Je to o láske, ktorú si dávate. Nie, jasné, nebolo to vždy ružové. Všetci sa občas hádame a máme zlé dni. Ale to je úplne v poriadku. Vážim si, najviac na svete mamku aj ocka. Babku aj dedka. Všetkých. Nikdy som nemala pocit, že by som nebola ich.
Je totiž rozdiel medzi mamou a mamou. Jedna je tá, ktorá ma porodila a tá druhá ku mne vstávala o štvrtej ráno, keď mi bolo zle, tešila sa nad každým mojím úspechom. Môj život bol ovplyvnený dvoma ľuďmi, ktorí sa stali skoro pred 18timi rokmi rodičmi. Vybrala som si ich svojím úsmevom a oni mi za to dali domov.
Zároveň som Vďačná aj L a M. Mohli sa totiž rozhodnúť pre tú možno jednoduchšiu cestu a dať ma proste preč. Lenže nie, oni sa rozhodli bojovať a veriť do poslednej sekundy. Do úplného konca. Nikdy by som nespoznala tento svet a jeho krásy, keby sa rozhodli inak. A možno aj preto vždy verím v šťastné konce. Pretože mám jeden obrovský príklad, kde sa tá viera naozaj vyplatila.

Kuk